Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky. Preto aj Božia múdrosť povedala: Pošlem k nim prorokov a apoštolov a oni niektorých z nich zabijú, iných budú prenasledovať; a toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta. (…) Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“ Keď stade odchádzal, začali naňho zákonníci a farizeji prudko dorážať a dotieravo sa ho na všeličo vypytovali. Strojili mu úklady, aby niečo podchytili z jeho úst. (Lk 11,47-54)
Celé starozákonné dejiny a pôsobenie prorokov v nich malo dosiahnuť svoje naplnenie, zmysel i novú budúcnosť v Kristovi a v ním ustanovenom Božom kráľovstve. Odmietnutím Krista zmarili vodcovia izraelského národa okrem iného aj námahu a svedeckú krv toľkých prorokov.
Je to veľká výzva mať v rukách štafetu zodpovednosti za Božie kráľovstvo; pre nás obťažená o ďalšie dve tisícročia novozákonných prorokov, mučeníkov a vyznávačov. Ak podľahneme najrozmanitejším maskám farizejstva, dejiny sa opakujú: máme kľúč poznania, no neslúžime ním ani iným, ani sebe.
Prorok je prejavom Božej starostlivosti, uistením, že Boh neopustil svoj ľud napriek jeho nevernostiam a posiela mu východisko, spásu. Prorok je však aj znamením protirečenia a kameňom úrazu. Kde zaznie cez neho Boží hlas, tam sa už nemožno vyhovárať na nevedomosť. Prijať, alebo odmietať…!
Zákonníci a farizeji, čo stáli okolo Ježiša, to pochopili tentokrát správne. Konečne zareagovali bez pretvárky, primerane svojmu odmietavému postoju – a strojili mu úklady. Ježiš napriek tomu naďalej pokojne prorokoval Božiu pravdu… Nenechal sa odradiť tým, že môžu vytrhnúť z kontextu a použiť proti nemu jeho vlastné slová.
My k prorokom, na ktorých myslel Ježiš, môžeme pripočítať ešte aj všetkých svedkov, vďaka ktorým sa štafeta viery uchovala, rozvíjala a dostala až po nás. A isto ich Boh poslal a posiela aj do života každého jednotlivca. Stačí trochu zaspomínať. Zabúdanie nie je len nevďakom. Ak hlas prorokov zamĺkne vo mne, už nepôsobí a neprináša ovocie. Niekto zabíja prorokov, iný to, čo povedali. To je ešte horšie. Ničí samotný Boží hlas, robí ho neúčinným. Niekedy z bázne pred svetom, inokedy zo strachu, že príde o svoje svety.
Hovorí sa, že kto si rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje si bolesť. Ale rozmnožuje si i zodpovednosť; aj za krv prorokov. Nie preto, že by som mal aj ja podiel na jej preliatí. No ak neprijmem ich posolstvo, aj kvôli mne vytiekla márne. Človek sa môže obohatiť ovocím skúsenosti, utrpenia a múdrosti celých generácií. Veľmi lacno možno prísť k veľkému pokladu. Poznať a nekonať je vždy nemorálne. Rovnako ako neposlúžiť svetlom pravdy iným.
Okrem toho, že spolu s poznaním, ktorého sa mi od Božích prorokov dostalo, rastie moja zodpovednosť, rastie aj radosť. Predovšetkým radosť z jasu pravdy, ktorá napĺňa dušu. Ale aj z možnosti byť svetlom pre druhých. Zvesť je už svojou povahou určená na to, aby bola zvestovaná, svetlo aby svietilo na cestu. Až keď človek slúži pravdou, ponára sa do samotnej pravdy.
