V 50. rokoch minulého storočia sa komunistický režim pustil do systematických zásahov proti cirkvám, ktoré maskoval pod jednoduchými označeniami ako „Akcia K“ (mužské kláštory), „Akcia R“ (ženské rehole) a „Akcia P“ – útok na Gréckokatolícku cirkev. Práve písmeno „P“ malo odkazovať na zámer tohto zásahu: pravoslavizáciu. Cieľ bol jasný – pretransformovať Gréckokatolícku cirkev na Pravoslávnu cirkev či už dobrovoľne, alebo násilím. Ako ukázali udalosti, režim siahol skôr po tej druhej možnosti.
Pre niekoho sa môže zdať, že medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi nie je veľký rozdiel – podobné chrámy, liturgia aj duchovnosť. Avšak zásadný rozdiel spočíva v jednote gréckokatolíkov s pápežom, rímskym biskupom. Práve táto jednota bola hlavným terčom Akcie P – rafinovaného útoku na identitu a vieru celej komunity.
Z domnelého slabého miesta sa stala sila
Komunistický režim mal s Katolíckou cirkvou dlhodobý problém. Po skúsenostiach z Ukrajiny a Rumunska sa rozhodol podobne zakročiť aj voči gréckokatolíkom na Slovensku. Tí sa zdali byť najslabším článkom, a to jednak pre menší počet veriacich, ale najmä pre ženatých kňazov, ktorých rodiny chcel režim použiť na vydieranie a kontrolu.
Po zlyhaní tzv. Malého soboru vo Vyšných Ružbachoch zorganizoval režim 28. apríla 1950 tzv. Prešovský sobor, kde boli gréckokatolícki kňazi a veriaci násilne začlenení do Pravoslávnej cirkvi a po viac než 300 rokoch bola zrušená Užhorodská únia – základ gréckokatolíckej identity. Biskup Pavel Peter Gojdič bol následne odsúdený na doživotie, vo väzení zomrel. Jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko strávil roky vo väzení a internácii. Obaja boli neskôr vyhlásení za blahoslavených – mučeníkov za jednotu.
No komunistický výpočet sa nezrealizoval podľa predstáv. Väčšina gréckokatolíckych kňazov a veriacich odmietla prestúpiť k pravoslávnym. V regiónoch východného Slovenska vypukli nepokoje. V roku 1951 potom štát deportoval asi 100 kňazov s rodinami do Čiech, no práve podpora ich manželiek a rodín sa ukázala ako nečakaná sila. Tí, čo zostali bez kňazov, si svoju vieru chránili sami – niekedy účasťou na rímskokatolíckych omšiach, inokedy len v kruhu rodiny a v modlitbe – celé roky počas zákazu činnosti svojej cirkvi.
Kto bol skutočnou obeťou?
Podľa historika a kňaza doc. Petra Borzu netreba vnímať túto historickú epizódu čiernobielo. Paradoxne, prvou obeťou mocenského zásahu bývalého Československa sa stala samotná Pravoslávna cirkev. Už počas druhej svetovej vojny bola v Protektoráte Čechy a Morava zakázaná a jej biskup Gorazd popravený. Po príchode Červenej armády sa viacerí pravoslávni ani netešili z vývoja – v obci Ladomírová, vtedajšom centre pravoslávia, celá misia emigrovala na Západ. Zaznamenané sú aj prípady, keď pravoslávni kňazi protestovali proti násilnému preberaniu gréckokatolíckych chrámov. Nové vedenie Pravoslávnej cirkvi bolo dosadené z Moskvy a stalo sa jedným z nástrojov moci gottwaldovského režimu.
Treba však priznať aj to, že medzi gréckokatolíkmi sa našli kňazi, ktorí s režimom spolupracovali. Bolo ich síce len niekoľko, no historický fakt nemožno ignorovať. Väčšina však ostala verná a ich svedectvá sú zachytené v knižnej sérii emeritného prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupa Jána Babjaka SJ s príznačným názvom Zostali verní.
Symfónia verzus oddelenie – dve cesty, dve riziká
Prečo sa Ruská pravoslávna cirkev tak ľahko stala nástrojom komunistického režimu? Odpoveď môže ponúknuť princíp tzv. symfónie – tradičného vzťahu medzi cirkvou a štátom v byzantskej kultúre. Zatiaľ čo Západ sa po osvietenstve prikláňa k oddeleniu cirkvi od štátu, na Východe pretrváva snaha o ich harmóniu. Na jednej strane ide o prenikanie duchovna do všetkých oblastí života, no zároveň tu číha nebezpečenstvo, že sa táto „symfónia“ zvrhne na manipuláciu.
Západný svet si vybudoval model tzv. poschodovej teológie – vieru si kladieme ako ďalšie poschodie nad bežný život, no svety týchto dvoch poschodí ostávajú oddelené. Východné kresťanstvo túto hranicu neuznáva – duchovno má prenikať všetko. No keď sa do toho vloží ideológia a vládna moc, výsledkom je falošná symfónia – akord, ktorý namiesto harmónie produkuje len disharmóniu až pocity bolesti. Názorný príklad „hudby, z ktorej bolia uši“, prichádza v poslednej dobe s výraznou intenzitou najmä z východnej strany.
Akcia P nie je len izolovanou historickou udalosťou. Okrem iného je stále platným varovaním pred politizáciou náboženského života a jej dramatickými následkami; súčasne však aj pozvaním k životu vernosti Cirkvi, teda tajomnému telu živého Ježiša Krista.
