V utorok 17. septembra uplynulo 800 rokov, odkedy sa prvýkrát objavili na tele svätého Františka z Assisi stigmy. Jeho prvý životopisec Tomáš z Celana spomína, ako mal svätec asi dva roky pred smrťou v pustovni La Verna zjavenie ukrižovanej postavy so šiestimi krídlami, po ktorom sa znaky Kristovho umučenia objavili aj na Františkovom tele.
„Bolo vidno, ako boli jeho ruky a nohy uprostred prebodnuté klincami. Na vnútornej strane dlaní a na vrchnej časti chodidiel sa objavili hlavičky klincov a ich hroty vyrážali z druhej strany. Tieto znaky boli zo strany dlaní okrúhle a z vonkajšej strany podlhovasté. Prečnievajúci mäsovitý výrastok tvoril akoby ohnutý hrot klinca. Takisto na nohách sa zjavili znaky po vyčnievajúcich klincoch. Pravý bok bol akoby prerazený kopijou. Táto jazva často krvácala a zalievala svätou krvou jeho habit i spodky,“ píše Tomáš.
Hoci sa všeobecne predpokladá, že svätý František bol prvým stigmatikom v histórii, niektorí autori sa domnievajú, že úplne prvým mohol byť už svätý apoštol Pavol. Na podporu tejto domnienky uvádzajú Pavlove slová z jeho Listu Galaťanom: „… lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky.“ (6,17b) Nie je však isté, či tu má Pavol na mysli stigmy. Je dosť možné, že Apoštol národov používa na opis svojho utrpenia symbolický jazyk.
Najznámejším stigmatikom 20. storočia je nepochybne svätý Páter Pio. Stalo sa to po skončení slávenia svätej omše, keď sa ešte modlil ďakovnú modlitbu, počas ktorej mal videnie Pána Ježiša sťažujúceho sa na nevďačnosť ľudí, najmä zasvätených a osobitne obdarovaných.
Páter Pio o tomto zážitku neskôr povedal: „Pozval ma, aby som sa podieľal na jeho smútku.“ Hlas z kríža ho nabádal, aby pracoval na spáse svojich bratov. Hlas mu potom povedal: „Spájam ťa so svojím utrpením.“
Od tohto mystického zážitku nosil svätec na svojom tele stigmy, ktoré krvácali každý deň 50 rokov a zmizli až krátko pred jeho smrťou 23. septembra 1968.
Svätí František i Páter Pio neboli jediní stigmatici v dejinách Cirkvi. O ich presnom počte však oficiálne štatistiky nemáme. Okrem toho početné údajné prípady z minulých storočí neboli nikdy preskúmané a ich spätné dôkladné vyšetrenie je pochopiteľne nemožné.
Americký spisovateľ a publicista Paul Kengor vo svojej najnovšej knihe Stigmatici. Ich dary, odhalenia, varovania na základe dostupných štúdií tvrdí, že od čias svätého Františka sa vyskytlo približne 400 až 500 prípadov stigmatikov. Je pritom zaujímavé, že hoci dva najznámejšie prípady sú muži – František z Assisi a Páter Pio –, drvivá väčšina stigmatikov (takmer 90 %) boli ženy. Takmer všetci boli katolíci a spomedzi krajín vedie so sedemdesiatimi percentami ich výskytu Taliansko.
Kengor si tiež všimol, že stigmatikov spájajú okrem stigiem niektoré spoločné znaky. Rozšíreným znakom je takzvaná inedia. Ide o vedecký termín aplikovaný na osoby schopné žiť tak, že jedia málo alebo takmer nič. (Nie je to anorexia.) Viacerí stigmatici neprijímali okrem Eucharistie takmer žiadnu stravu. Je zdokumentované, že niektorí stigmatici prijímali desaťročia iba Eucharistiu, ako napríklad svätá Angela z Foligna (1248 – 1309), ktorú len nedávno vyhlásil za svätú pápež František.
Viacerí stigmatici boli tiež známi tým, že dokázali prežiť bez dlhého spánku. Páter Pio spával tiež veľmi málo napriek dlhým hodinám spovedania. Málo spánku si dopriali viaceré stigmatizované ženy: Terézia Neumannová, svätá Katarína Sienská a Gemma Galganiová. O Kataríne de’ Ricci sa traduje, že spala každý týždeň len asi jednu hodinu.
Medzi najzaujímavejšie spoločné črty niektorých stigmatikov patrí podľa Kengora fakt, že zomreli vo veku 33 rokov, čo je vekom Ježiša Krista, ktorého rany niesli. Vo veku 33 rokov zomreli napríklad Katarína Sienská, Faustína Kowalska, Lujza Lateau (1850 – 1883), Mária Ružena Ferronová (1902 – 1936) a Jozefa Menéndezová (1890 – 1923).
Niekoľkí stigmatici vykazovali po svojej smrti ďalší vzácny jav: zistilo sa, že ich exhumované telá sú neporušené. To bol okrem iného prípad Františky Rímskej, Lucie z Narni, Kataríny de’ Ricci, Veroniky Giulianiovej, Anny Márie Taigiovej a Pátra Pia. Ich exhumované telá roky, desaťročia a niekedy aj stáročia po ich smrti nevykazovali žiadne alebo len minimálne známky rozkladu, často vyzerali takmer rovnako ako pred svojou smrťou.
Stigmatici nepatria len do minulosti. Známym prípadom je Myrna Nazzour, východná melchitská katolíčka, ktorá viackrát navštívila aj Slovensko. So svojím manželom Nicolasom, pravoslávnym kresťanom, žije v Damasku, kde v novembri 1983 dostala stigmy, pričom už skôr z jej tela začal vytekať stopercentný olivový olej. Zaujímavosťou je, že stigmy sa na jej tele objavujú vtedy, keď pravoslávni a katolíci slávia Veľkú noc v spoločnom termíne. Dokumentácia o týchto javoch je priebežne posielaná do Vatikánu.
Myrna Nazzour vo svojom svedectve počas návštevy Prešova zdôraznila, že Pán Ježiš od nás chce, aby sme boli svedkami jeho lásky. „Najdôležitejší nie je olej. Možno raz prestane vytekať. Najdôležitejší je Pánov odkaz: v prvom rade nám chce potvrdiť, že Boh je. Skutočne existuje. Boh je s vami. Potom je to výzva k modlitbe a láske.“
A práve s tým súvisia stigmy. Patria k znameniam, ktoré na svojom tele nenosia všetci kresťania. Vedú však k tomu, čo je pre každého človeka – k jednote a láske. Stigmy vieru najprv vyžadujú, jednota a láska však vieru dávajú.
