Každý z nás sa vo svojom duchovnom živote ocitne raz na jednej, raz na druhej strane. Niekedy sme ako márnotratný syn – stratíme sa vo vlastných túžbach, vzdialime sa od Otca, až kým si neuvedomíme, že skutočná radosť a istota pramenia v jeho náručí.
Inokedy sme ako starší brat – navonok poslušní, no v srdci plní nepochopenia a zatrpknutosti.
Tento biblický príbeh nám kladie zásadnú otázku: Kde sa nachádzame práve teraz? Sme tým, kto sa kajúcne vracia, alebo tým, kto síce zostáva v dome Otca, ale necíti sa ako skutočný syn či dcéra?
Cirkev nás povzbudzuje, aby sme si vzali príklad z oboch bratov. Z márnotratného syna si môžeme vziať jeho pokoru a odvahu priznať si chybu. Zo staršieho brata si môžeme vziať jeho vernosť a túžbu plniť Otcovu vôľu. No zároveň sa máme vyhnúť počiatočnej pýche márnotratného syna aj zatrpknutosti toho verného.
Boh nás volá k tomu, aby sme v ňom našli svoju skutočnú identitu – nie otroka, ktorý koná zo zvyku, ale dieťaťa, ktoré koná z lásky. V období Veľkého pôstu, keď sa pripravujeme na prežívanie tajomstva Kristovej obety, sme pozvaní zamyslieť sa nad tým, kto je pre nás Boh a ako na jeho lásku odpovedáme.
Nech nás tieto dni vedú k hlbšiemu pochopeniu a prežívaniu radosti, ktorú dáva návrat do Otcovho domu, či k pravej, nefalšovanej radosti z už prežívanej prítomnosti v Otcovom dome. Lebo On je ten, kto nás vždy čaká s otvorenou náručou, či už sme márnotratným synom, alebo jeho bratom.
