Platón, Tomáš, Tolkien i Lewis milovali nebesá. Nie ako kulisu pre svoj život ani ako predmet skúmania, ale ako živú klenbu, pod ktorou sa človek učí myslieť, cítiť a napokon aj modliť sa. Ich literárna tvorba je posiata hviezdami tak prirodzene, akoby písali pri nočnom okne otvorenom dokorán.
Keď Platón v Timaiovi rozjíma o poriadku kozmu, keď Tomáš hovorí o harmónii stvorenia, keď Tolkien necháva nad Stredozemou vychádzať starobylé súhvezdia a Lewis posiela svoje postavy za hranice viditeľných svetov, vždy ide o ten istý pohyb duše – zdvihnúť zrak. Lebo kto sa naučí pozerať hore, začne inak premýšľať aj o tom, čo je dole.
Dnes o kozme, o hviezdach vieme viac než ktorákoľvek generácia pred nami, no napriek tomu ich vidíme oveľa menej. Poznáme ich spektrá, hmotnosti, vzdialenosti, chemické zloženie. Vieme pomenovať galaxie, o ktorých by ľudské oko pred nami nikdy netušilo. Galaxie, na ktoré zo Zeme žiadne ľudské oko nikdy nedovidí. A predsa sa nám obloha stratila zo života.
Istá skupina študentov sa zišla na jednom teologickom sympóziu. Boli to študenti z celého sveta a študovali klasické texty Platóna, svätého Tomáša i staroveké kozmológie. Boli bystrí, scestovaní, vzdelaní. Vedeli citovať dialógy, analyzovať metafyziku, diskutovať o stvorení sveta. V rámci sympózia bol naplánovaný nočný výlet do hôr. Keď študenti vyšli na vrchol a nad nimi sa otvorila čistá obloha, nastalo čosi šokujúce.
Jeden mladík zo Soulu sa ticho opýtal, či to, čo vidí, sú naozaj hviezdy.
Vyrastal vo veľkomeste. Hviezdy poznal z obrazoviek, z planetárií, z učebníc. Nikdy mu nenapadlo, že sa na ne dá pozerať vlastným okom, bez prístroja, bez sprostredkovania.
A nebol jediný. Študenti z veľkomiest, z pobreží, z nekonečných pásov svetla stáli pod oblohou ako pod neznámou katedrálou. Niektorí prvýkrát videli Mliečnu cestu. Iní nechápali, že jasné body pri horizonte sú planéty. Svetelný smog miest im ukradol základnú skúsenosť ľudstva, že noc je plná svetla.
Žiarovka, tento triumf ľudského dôvtipu, sa stala aj jemnou clonou medzi nami a nekonečnom. Dnes to už nie je žiarovka, ale množstvo LED diód, ktoré porážajú všetko navôkol tmou zahalené. Stvorené svetlo zatemnilo svetlo, ktoré sme nedokázali vytvoriť. A tak dnes poznáme mapy nebies lepšie než naši predkovia, no oni poznali nebesá lepšie než my.
Stačí si predstaviť moreplavcov stredoveku. Mužov, ktorí týždne nevideli pevninu. Okolo nich iba voda a nad nimi iba hviezdy. Neboli pre nich romantickou kulisou, boli kompasom, kalendárom, smerom i nádejou. Vedeli sa spoľahnúť na oblohu tak, ako my na príjemný hlas vychádzajúci z navigácie v našom smartfóne.
Plavili sa v priestore, kde sa zem a nebo dotýkali. Človek bol obklopený kozmom tak bezprostredne, ako je dnes obklopený svetlom našich miest. Navigovať znamenalo dôverovať svetlám, ktoré neovládal.
Podobne púštni otcovia, ktorí žili pod nebom, ktoré tvorilo strechu ich poznania. Hviezdy pre nich neboli predmetom vedy, ale prítomnosti. Mlčali pod nimi, modlili sa pod nimi, zápasili so sebou pod nimi. Kozmos nebol kulisou ich askézy, bol jej tichým svedkom.
Abba Antonios vraj hovorieval: „Kto pozná seba, pozná Boha.“ A toto poznanie sa nerodilo v knižniciach, ale v tichu pod otvoreným nebom. Abba Arsenius sa modlil slovami: „Bože, veď ma cestou spásy,“ a potom utekal od hluku miest do priestoru, kde bolo počuť iba vietor a vlastné srdce.
Jeden z otcov povedal: „Ak chceš byť osvetlený, miluj tmu noci, lebo v nej vychádza svetlo duše.“ A svätý Bazil Veľký pri pohľade na kozmos písal: „Keď pozorujem hviezdy, nemyslím na ich veľkosť, ale na Toho, ktorý ich drží.“
Pre nich bola obloha ikonou bez rámu, neustálym zjavením, ktoré nepotrebovalo chrámovú stenu. A tak sa ich teológia nerodila len zo slov, ale z kontemplácie stvorenia, ktoré ich obklopovalo zo všetkých strán.
Nie sme aj my ľuďmi, ktorí o Bohu vedia viac než ktorákoľvek generácia a zakúšajú ho menej?
Študujeme ho ako tí študenti hviezdy. Poznáme pojmy, systémy, dejiny dogiem. Vieme analyzovať texty, rozlišovať herézy, citovať autority. O Bohu počúvame piesne, čítame príbehy, pozeráme na jeho sochy a obrazy v kostoloch. Máme jeho podobu, ak to tak možno povedať, v ikonografii, v umení, v architektúre.
No rovnako ako chlapec zo Soulu netušil, že hviezdy sa dajú vidieť voľným okom, aj my sme si zvykli myslieť, že Boh sa dá poznať iba sprostredkovane – cez texty, cez technológie ducha. Akoby bol vzdialeným objektom, ktorý možno skúmať, no nie stretnúť.
Zabudli sme, že jeho prítomnosť je skôr ako nočná obloha než ako fotografia oblohy. Niečo, čo nás obklopuje vždy, len to nevidíme pre svetlo, ktoré sme si zapálili sami.
Naši predkovia žili v inom náboženskom ekosystéme. Boh pre nich nebol témou, bol horizontom. Tak ako moreplavec nemohol uniknúť hviezdam, ani oni nemohli uniknúť vedomiu transcendencie. Nebola to vždy útecha, často to bola aj bázeň. No bola to bezprostrednosť.
My žijeme v presvetlenom svete. Duchovne presvetlenom. Všetko máme vysvetlené, pomenované, kategorizované. Naše žiarovky sú pojmy, definície, diskusie. A tak ako mestské svetlo zhasína hviezdy, aj prebytok vysvetlení zhasína skúsenosť. A keď narazíme na nejaký temný kút, hneď vytiahneme baterky a tmu vyženieme svetlometmi nášho rozumu.
Dnešný človek neprestáva hovoriť o Bohu, a predsa má pocit, že je vzdialený. Nie preto, že by sa Boh vzdialil, ale preto, že sme prestali zhasínať.
Moreplavec musel v noci zdvihnúť hlavu, lebo inak by zablúdil. Mních na púšti musel vstúpiť do ticha, lebo inak by nepočul vlastnú dušu. A človek dneška musí najprv stlmiť svetlá, ktoré si sám rozsvietil.
Možno práve preto spisovatelia ako Lewis či Tolkien tak milovali nebesá. Vedeli, že pohľad na hviezdy je školou transcendencie. Učí človeka mierke, tichu, závislosti. Učí ho, že orientácia neprichádza z otázky nášho subjektívneho vnímania či pocitu, ale zvonku, z niečoho, čo svieti nad ním.
Platón, Tomáš, Tolkien i Lewis milovali nebesá, lebo vedeli, že kto sa naučí pozerať na hviezdy, ľahšie uverí, že existuje Svetlo, ktoré ich zapálilo. Ich kozmológia nebola únikom z reality, ale návratom k nej.
Dnes stojíme pod tou istou oblohou, a predsa ju nevidíme. Sme ako študenti z miest, ktorí poznajú súhvezdia z kníh, no nikdy nezaklonili hlavu v tme. Sme ako veriaci, ktorí poznajú Boha z obrazov, no nikdy nestáli v noci jeho prítomnosti.
A riešenie je pritom zvláštne jednoduché a zároveň náročné.
Stačí zhasnúť.
Zhasnúť hluk, istoty, prebytočné svetlá. Zhasnúť potrebu mať všetko vysvetlené skôr, než to smieme kontemplovať. Lebo Boh, podobne ako hviezdy, nezačne svietiť viac preto, že o ňom vieme viac. Začne byť viditeľný vtedy, keď dovolíme tme, aby nás obklopila.
A možno potom zistíme, že sme nikdy neboli v duchovnej tme, iba v oslnení. Že nebo bolo nad nami stále. Že prítomnosť, ktorú hľadáme v obrazoch, nás obklopovala ako nočná klenba moreplavcov.
Stačí zhasnúť a zdvihnúť hlavu.
