Hovorí sa, že keď saleziáni prišli do Bratislavy, do oblasti Trnávky, a hľadali vtedy ešte nezastavané miesto, kde by postavili svoje pôsobisko, prihodila sa zaujímavá vec. Jeden malý chlapec do nich hodil kameň – ako to deti niekedy robia, keď reagujú na cudzích ľudí vo svojom okolí.
A práve to sa stalo impulzom k rozhodnutiu: tu postavíme naše sídlo. Je tu chlapec, ktorý do nás hádže kameň – a práve preto tu budeme, aby do nás nehádzali kamene, ale aby sme im ponúkli chlieb Božieho slova, Eucharistie a prijatia.
Hádzanie kameňov je stará záležitosť. Dokonca máme na to aj výraz – kameňovanie. V evanjeliu čítame, že ukameňovať chceli aj Ježiša. Nebola to spontánna reakcia. Kameňovanie malo presne stanovenú procedúru a aj symboliku.
Tí, ktorí niekoho obžalovali, museli byť prví, ktorí hodia kameň. Ale ešte predtým mali urobiť niečo iné – zhodiť obvineného z brala. Prvý pokus o jeho usmrtenie bol pád z výšky. Vieme, že aj Ježiša v jednej situácii vyviedli na vrch, no on sa ich moci vymkol.
Ak pád nespôsobil smrť, žalobcovia mali spustiť veľký kameň na hruď odsúdeného. A ak ani to nestačilo, pridali sa všetci prítomní a hádzali kamene, kým niektorý nespôsobil smrteľný úder. Ten kameň bol potom pochovaný spolu s odsúdeným.
Na celej tejto procedúre je však zaujímavé najmä to, že tí, ktorí niekoho slovne odsúdili, museli niesť za svoje slová zodpovednosť. Verejne. Tým, že hodili prvý kameň.
Ježiš tento spôsob odsudzovania ruší. Hovorí: „Nech prvý hodí kameň ten, kto je bez viny.“ A tieto slová mali obrovskú silu. Tí, ktorí chceli ukameňovať hriešnu ženu, sa jeden po druhom vytratili. Ježišovo slovo ich usvedčilo.
Ukázalo im, že aj oni majú v srdci kameň, že ich srdce je tvrdé. Preto u proroka Ezechiela čítame: „Odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa.“ (36,26) Srdce citlivé, živé, schopné reagovať, milovať.
Toto však nemá zostať len reflexiou o minulosti. Lebo aj my dnes kameňujeme.
Keď niekoho ohovoríme, keď niekoho osočíme, keď vyslovíme urážlivé slovo, robíme to isté. Aj slová môžu byť ako kamene. Aj slová môžu zraniť, ba aj zničiť človeka – možno nie fyzicky, ale spoločensky, v jeho dôstojnosti.
A tak na prahu Veľkého týždňa, keď budeme držať v rukách ratolesti a volať: „Hosanna Synovi Dávidovmu!“, sa pýtam: Nepoužívame ten istý jazyk inokedy na to, aby sme ubližovali?
Nezabíjame Ježiša v druhých ľuďoch, keď ich ničíme slovami za chrbtom?
Čo keby sme si dali predsavzatie, že náš jazyk už nebude nástrojom hádzania kameňov? Kameňov ohovárania, odsudzovania, urážok či definitívnych súdov: „Ty si taký. Ty sa nezmeníš!“
Prijímame Eucharistiu na jazyk. Ale čo tým jazykom robíme? Čo ním hovoríme? Čo ním prinášame druhým?
A tak na prahu Veľkého týždňa, keď budeme spievať: „Hosanna!“, nezaraďme sa medzi tých, ktorí najprv volajú: „Hosanna!“ a potom kričia: „Ukrižuj ho!“
To, čo hovorím, nemá zostať len ťaživé.
To je zmŕtvychvstanie – keď sa rozhodneme nehádzať kamene. Keď sa rozhodneme nezabíjať slovami.
Áno, zistili a pomenovali sme niečo ťažké. Máme sklon kameňovať. Ale dnes, v sile Božieho slova a milosti, sa môžeme rozhodnúť inak. Prejsť z tmy do svetla. Zo zraňovania do lásky, ktorá je konkrétna, dobroprajná a citlivá.
Odhoďme kamene!
A kráčajme ľahkým krokom ľudí, ktorí dávajú druhým to dobré, pravdivé a láskavé. To, čo dvíha človeka.
Nie kamene, ale lásku.
A možno to môžeme povedať jednoducho: kto do teba kameňom, ty do neho chlebom.
Ponúkajme ľuďom Ježiša. Jeho slovo. Jeho samého – dobrého ako chlieb.
Lebo niet lepšieho chleba ako Eucharistia.
Nie kamene, ale chlieb.
Chlieb, ktorý sýti najhlbšie hĺbky ľudskej duše…
