Je všeobecným zvykom, že pamätihodné či pútnické miesta vítajú návštevníkov informačným letáčikom, brožúrkou so základným informáciami, dnes už aj vo forme QR kódu či interaktívnych informačných tabúľ. Nie je to nič nové, alebo nezvyčajné. Menia sa formy, ale úmysel a potreba poskytnutia informácií zostávajú rovnaké. Podobne tomu býva pri pomníkoch či náhrobkoch slávnych ľudí. Túžba po porozumení, po uchovaní pamäti, viedla ľudí oddávna k túžbe po spomienke a k potrebe vysvetlenia.
Keď sa pútnici do Ríma, kam vraj vedú všetky cesty, približovali k jeho hradbám, zo strán týchto pulzujúcich tepien života a ruchu, ako napríklad Via Appia, ich oslovovali kamenné náhrobky naliehavým zvolaním: „Siste viator!“ – „Zastav sa, pútnik!“ Ten nápis nebol prosbou, bol to imperatív. Bola to výzva, ktorá mala vytrhnúť človeka z jeho náhlenia, z prachu cesty a pred vstupom do Večného mesta, mala ho donútiť pozrieť sa do tváre večnosti.
Dnes sme ako pútnici zavítali na starobylý Velehrad, na miesto, kde sa na úsvite našich dejín prekrížili pohanské chodníky našich slovanských predkov s cestou vedúcou ku Kristovi, k poznaniu Boha a k jeho evanjeliu. Odtiaľ, do všetkých strán slovanského sveta roznášali pútnici, cyrilometodskí učeníci, slová Proglasu:
Počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
A v tejto bazilike, v tomto veľkolepom chráme, nás víta tiché, duchovné zašeptanie „Siste viator – Postoj pútnik!“. Znie rovnako naliehavo ako z nekropol pozdĺž rímskych ciest. A predsa je v niečom iné. Na Velehrad neprichádzame k veľkolepému mauzóleu, nekropole, ktorá by nám uchovávala či vystavovala k úcte telesné pozostatky našich predkov – otcov vo viere. Prichádzame na miesto, ktorému síce dominuje táto prekrásna bazilika, ale toto miesto je paradoxne viac definované tým, čo tu nie je, aby sme na ňom objavili to, čo tu skutočne je, čím skutočne je myšlienka, ktorú Velehrad predstavuje.
Velehrad – to je viac ako lokalita, je to symbol, je to idea.
Metod: Svätec skrytý v tejto zemi
Človek nie celkom znalý veci by sa možno pýtal, či táto naša púť je púťou k hrobu sv. Metoda. A prekvapivá ale celkom logická odpoveď je, že tomu tak nie je. Z prameňov síce vieme, že sv. Metod „bol pochovaný v katedrálnom chráme“ (ako čítame v Živote Metodovom kap. 17), teda vo „veľkom chráme moravskom po ľavej strane v stene za oltárom svätej Bohorodičky“, ako hovorí tzv. Proložný životopis. Ktorý chrám to bol a kde ležal – o tom však diskutujú archeológovia a historici dodnes bez jednoznačného výsledku. Metodov hrob teda napriek snahám generácií archeológov zostáva skrytý, jeho telo nemáme uchované ako relikviu. A v tom je hlboká symbolika. Náš učiteľ, apoštol a prvý arcibiskup nie je uzavretý v jednej hrobke, označenej nejakým náhrobným kameňom a nápisom. Jeho hrob nemáme, jeho telo sa teda stratilo? Nie, Metod sa nestratil, ale akoby vrástol do tejto zeme. Jeho odkaz – to nie je nápis vytesaný do kameňa, ktorý by sme si mohli pozrieť v múzeu, ale je to Božie slovo nezmazateľne vtlačené do tejto zeme, je to Slovo – Logos v koreňoch našich národov v DNA našej kultúry a duchovnosti.
Boží zákon a Boží obraz v človeku: piliere cyrilometodského dedičstva
Keď tu dnes stojíš, pútnik, nestojíš pri hrobe. Stojíš na zemi, ktorá celá dýcha pamäťou, ktorá je našim spoločným dedičstvom. A nie je len dedičstvom Metodovým. Áno, Metod tu bol prvým biskupom, zákonodarcom, učiteľom. Prihováral sa a kázal vladárov i sudcom. Prvý svetský zákon zverený našim predkom – Zakon sudnyj ljudem – sa začína preambulou, teda slovami: „Pred každým zákonom sa treba zmieniť o Božej pravde.“ To bola Metodova axióma i východisko pre právo spred viac ako jedenástich storočí. Na aktuálnosti tejto výzvy sa nič nezmenilo.
Ako veľmi by sme potrebovali, aby aj dnešné zákony v našej vlasti reflektovali Božiu pravdu! Toto nám pripomína, tomuto nás učí Velehrad. Tento hlas, toto učenie je o to aktuálnejšie o čo viac vidíme, že dnešné zákonodarné zbory v Bratislava, Bruseli či Štrasburgu svojim zákonom nárokujú univerzalitu a pritom v ústave i zákonoch nielenže vylučujú akúkoľvek zmienku o Bohu, ale mnohé zákony vytvárajú a presadzujú aj v priamom a vedomom, vyzývavom rozpore s Božím zákonom! Preto aj na tomto mieste, ba práve na tomto mieste, kde sa zrodilo právo Slovanov, je možné, ba potrebné pripomenúť , že právom sa môže nazývať zákon nie preto, že sa na ňom dohodla väčšina, ale preto, že nie je v rozpore, ale je v súlade s Pravdou, s nemennou Božou pravdou!
Len to je skutočne múdry a spravodlivý zákon
Odborník i laik by na to povedali, že je logické, že všetky zákony odrážajú istú filozofiu. Ale čo je to filozofia? Aj na túto otázku môžeme hľadať odpoveď tu na Velehrade.
Spolutvorcom nášho prvého zákona, ale aj tvorcom písma je Metodov brat, sv. Konštantín-Cyril, nazývaný aj Filozof. Bol to on, ktorý zadefinoval filozofiu ako: „Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu; [toto poznanie] učí človeka, že svojimi skutkami má sa stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.“ (ŽK 4).
Ako veľmi si potrebujeme práve v týchto časoch pripomínať korene ľudskej dôstojnosti, ktorá tkvie v tom, že sme Božím obrazom a podobou. Človek nie je náhodný výtvor. Je viac ako nejaký náhodný zhluk organizovaných buniek. Je niečím výnimočným. Je Božím obrazom a podobou, je jedinečným, neopakovateľným, počas celého svojho života, teda od prvej chvíle počatia až do jeho prirodzeného konca! Dokážeme ale prijať túto pravú múdrosť, túto filozofiu prinášajúcu tak vysoko ukotvenú definíciu človeka a z nej vyplývajúcu hodnotu a dôstojnosť jeho života?!
Akú cenu má dnes ľudský život? Možno sa táto otázka zdá nadbytočná či provokačná. Poviete mi: „Nekonečnú, nezmerateľnú! Veď dnes sa všetko točí okolo človeka a okolo jeho nároku na šťastie a blaho.“ Ale naozaj? Pozrime sa teda okolo seba.
Celý svet sa v periodických záchvatoch násilia točí vo víre hlučného vojnového vraždenia. Zvykli sme si, že to takmer denne sledujeme na obrazovkách našich televízorov. Stále s väčšou obavou konštatujeme, že celý svet sa začína čoraz viac podobať na skladište pušného prachu, s jeho rozsypanými kôpkami po podlahe, kde na sudoch výbušnín tancujú reprezentanti veľmocí a nadnárodných koncernov kontrolujúcich zdroje energií. Je úplne jedno či títo baleríni stepujú alebo tancujú kozáčka, valčík, odzemok, rokenrol či tango, pretože pritom všetci riskantne držia v jednej ruke fakľu a v zuboch miesto ruže zažatú prskavku, ktorá môže poľahky zmeniť toto ich rytmické poskakovanie na dance macabre – tanec smrti známy zo stredovekých fresiek.
Stačí jedna iskra
Svet sa neustále mení. Zanikajú ríše, rozpadajú sa politické systémy, menia sa spojenci i protivníci v konfliktoch v ktorých sa my, ľudia, vzájomne zabíjame, presúvajúc vojenské aliancie ako políčka Rubikovej kocky. A každé otočenie znamená straty na životoch – obojstranné zabíjanie. Môžeme sa ešte chvíľku utešovať, že nateraz to našu vlasť v tejto generácii obchádza. Utešujme sa teda – ale neodvracajme náš zrak od utrpenia iných. A nezabúdajme, že aj u nás prebieha boj na inom fronte.
Na rozdiel od hlasného vzájomného zabíjania za zvuku sirén a výbuchov, prebieha na inom – neviditeľnom vnútornom fronte paralelne aj tiché jednosmerné, jednostranné zabíjanie ešte väčších masových rozmerov, ako sú vojnové obete. Je to ohlušujúco tiché zabíjanie nenarodených. Toto zabíjanie ohlušuje svedomie. Tieto straty na životoch sa ukrývajú do meandrov zdravotníckych štatistík. Obetiam sa nestavajú pomníky – bolo by to vnímané ako kontroverzné, rozrušovalo by to. Na rozdiel od vojnových konfliktov, toto zabíjanie sa neobjavuje na televíznych obrazovkách, nevzbudzuje mediálnu pozornosť. Práve naopak býva dôsledne a decentne ukrývané pod pláštikom eufemizmov o práve voľby, práve na súkromie a legálne a odborne vykonávanom práve na prerušenie tehotenstva.
Čo oči nevidia, srdce nebolí – hovorí staré príslovie. Človek nerád vidí napríklad utrpenie. Ani utrpenie iných – pretože mu pripomína aj jeho vlastnú zraniteľnosť. A tento jav prináša ďalší znepokojivý útok na ľudské životy.
Stále viac sa ponárame do záludných smrtonosných bažín rozširujúceho „eutanizovania“ vraj menej hodnotných životov, najmä tých skôr narodených, teda do moderného lekárskeho zabíjania skrývaného za zásterku falošného vražedného súcitu. Utešujeme sa, že u nás tomu ešte formálne tak nie je. Ale nemala by nás nechávať ľahostajnými skutočnosť, že v krajinách kde sa eutanázii povolila hrádza, dnes už predstavuje jednu z najčastejších príčin úmrtia – je v prvej päťke dôvodov smrti. To znamená, že sú krajiny, ako Holandsko, kde každý 16. prípad úmrtia je eutanáziou. Dôvody na ňu na neustále rozširujú a zahŕňajú stále širšie skupiny ľudí v rôznych zdravotných, fyzických, alebo psychických situáciách.
Všeobecne by sme mohli povedať, že sme stále viac ponáraní do množstva antropologických fenoménov, ktoré boli ešte donedávna považované za mylné, nezákonné, absurdné, perverzné či neprirodzené, ale ktoré sa dnes všeobecne dožadujú nielen legitimizácie, ale ktoré očakávajú a vyžadujú od každého aj takmer, alebo aj celkom, povinný všeobecný súhlas a ktoré naša terajšia kultúra vďaka tomuto naliehaniu stále viac prijíma ako samozrejmé, a späté s každodennosťou našich čias. Ide o všetky tie fenomény, ktoré sú nezlučiteľné s takou predstavou kritéria ľudského konania, ktoré rešpektuje prežívanie ľudskej identity v duchu nášho poslania byť Božím obrazom a podobou pri uplatňovaní jeho zákonov vo vzájomných vzťahoch i vo vzťahu k celému stvorenstvu. Dosaďte si každý do tejto definície z pestrej palety týchto fenoménov. Zoznam by bol dlhý.
Ako veľmi všetci potrebujeme návrat na Velehrad, k nohám našich apoštolov, ktorí nám zvestovali pravdu o Bohu a človeku! Potrebujeme novú životnú filozofiu!
Preto počúvajme aj Konštantína Filozofa. Je tu tiež tajomne prítomný s nami. Smrť síce pozemské putovanie týchto solúnskych bratov rozdelila, keďže Cyril, hoci mladší z dvojice, ukončil svoju púť ako prvý a nie tu, medzi Slovanmi, ktorým ohlasoval Krista v ich reči, a ktorým zveril písmo, pre túto reč vytvorené, ale v Ríme, kam ich spolu s Metodom pozval pápež, aby posúdil a nakoniec schválil ich dielo. Napriek rozdeleniu v mieste smrti ich však život, odkaz a dielo nerozlučne spájajú.
Cyril: Prázdny hrob a puto s Rímom
Cyrilovo telo bolo uložené v rímskej Bazilike svätého Klementa. Ale dnes je tento jeho hrob prázdny, jeho relikvie roztrúsené. Nie je to len výsledok súhry historických náhod. Symbol prázdneho hrobu nás vedie k myšlienke na onen prázdny skalný hrob v Jeruzaleme, Kristov prázdny hrob, ktorý je zdrojom našej viery vo víťazstvo života nad smrťou. Ani Cyrilova duša a jeho dielo neostali obmedzené na hrob v rímskej bazilike. Avšak, svätý Cyril nás skrze svoju smrť v Ríme navždy spojil s Petrovou skalou, s Katolíckou cirkvou.
Pre nás to znamená, že nie sme vzdialeným izolovaným ostrovom. Aj v Ríme sa cítime doma, máme tu epicentrum našich stretávaní sa, ako sme to prežili počas minuloročnej jubilejnej metropolitnej púte. Sme súčasťou univerzálnej Cirkvi. Rím je našou druhou vlasťou. Tak aj odkaz sv. Konštantína-Cyrila nie je mŕtvou históriou v rímskych katakombách – on je v našom srdci, v našom jazyku a v našej liturgii.
My sme živé kamene
„Siste viator!“ – Rimania stavali náhrobky pri cestách, aby sa na mŕtvych nezabudlo. My na Velehrade nepotrebujeme vidieť kosti predkov, aby sme uverili, že tu boli, žili, pracovali a zanechali duchovné dedičstvo. My prichádzame po stopách predkov, svedkov a svätcov, ale prichádzame sem nie ako archeológovia a archivári, ale ako živá Cirkev, ako ich živé dedičstvo.
Dnes sme tu ako pútnici kráčajúci po stopách svedkov viery – nielen tých z dávneho 9. storočia, ale aj tých z nedávneho 20. storočia, zo storočia, ktoré moderní historici nazývajú krátkym (Eric Hobsbawm,Vek extrémov – The Age of Extremes, 1994) a krvavým (Niall Ferguson, Vojna sveta: Dejiny veku nenávisti – The War of the World, 2006).
Trčka a Njárady pred sto rokmi
Pred 100 rokmi zavítala na toto miesto prvá známa púť slovenských gréckokatolíkov. Viedol ju syn tejto zeme, Moravan ktorý sa „Christa radi“ – z lásky ku Kristovi stal pre Ukrajincov Ukrajincom, pre Rusínov Rusínom a pre Slovákov Slovákom – Metod Dominik Trčka, prvý viceprovinciál slovenských gréckokatolíckych redemptoristov. Putoval tu i križevacký biskup a v tom čase administrátor našej prešovskej eparchie, Mons. Dionýz Njarady. Syn vtedajšej juhoslovanskej Vojvodiny, potomok našich východniarov, ktorých na roviny Báčky, do Ruského Kerestúra, priviedla Mária Terézia a ktorí si dodnes uchovali zemplínčinu i východný obrad. Ich púť na Velehrad nebola len prejavom ich súkromnej zbožnosti, ale diplomatickou a teologickou misiou. V časoch keď vládna moc hlásala „pryč od Říma“, keď rozdelenie drásalo rímskokatolícku cirkev v Čechách a gréckokatolícku cirkev na podkarpatskom východe republiky, keď obe formy rozštiepenia sa chceli hlásiť k cyrilometodskej tradícii, ale mimo jednotného ovčinca Kristovej cirkvi, títo pútnici pred storočím chceli ukázať, že Katolícka cirkev je tu doma, že patrí k národom, ktoré vytvárali vtedajšie Československo, že „dýcha oboma pľúcami“ (východnými aj západnými). Biskup Njárady bol na Velehrade ikonickou postavou, známou z predchádzajúcich unijných kongresov. Bol to on, kto v rímskokatolíckej bazilike na Velehrade s veľkou slávou celebroval pontifikálnu svätú liturgiu v staroslovienčine. Pre vtedajších Moravanov to bol vtedy zriedkavý a fascinujúci zážitok – počuť jazyk Cyrila a Metoda v živom bohoslužobnom prejave. Njárady zdôrazňoval, že Velehrad nie je len české alebo teda presnejšie, moravské miesto, ale miesto patriace všetkým Slovanom, najmä tým, ktorí si zachovali východný obrad. Pre blaženého Metoda Dominika Trčku (vtedy ešte predstaveného v Stropkove) mal Velehrad osobný význam už kvôli jeho rehoľnému menu. Trčka prichádzal na Velehrad, aby čerpal silu pre svoju prácu medzi gréckokatolíkmi na Zemplíne a Šariši. Velehrad vnímal ako duchovné žriedlo, z ktorého vyviera sila pre „novú evanjelizáciu“ Slovanov. Jeho účasť na púťach upevňovala vedomie, že gréckokatolíci sú integrálnou súčasťou cyrilometodského dedičstva. To, čo robí ich putovanie na Velehrad v spätnej väzbe takým silným, je ich neskorší osud. Njárady zomrel v roku 1940 v pohnutých vojnových časoch (niektoré pramene špekulujú o otrave, iné o vyčerpaní z tlaku nacizmu a komunizmu). Trčka bol komunistami umučený v leopoldovskej väznici v roku 1959 (zomrel na zápal pľúc po tom, čo ho v mraze nechali v samoväzbe za to, že si spieval vianočnú koledu). Keď tu pred 100 rokmi stáli biskup Njárady a otec Metod Trčka, hľadeli na tie isté oltáre, obrazy a sochy ako my dnes. Netušili, že o pár desaťročí neskôr budú oni sami tými ,živými kameňmi‘, na ktorých bude stáť viera našich národov v čase skúšky. Njárady priniesol na Velehrad staroslovenský spev, Trčka priniesol vernosť až za hrob. Oni neboli len návštevníkmi Velehradu – oni sa Velehradom stali.
Velehrad nie je mauzóleum s práchnivejúcimi kosťami, ale živý organizmus odovzdávajúci svoj dedičný genetický kód generáciám veriacich. Kým Metodove kosti sú skryté v zemi, svedectvo Trčku a Njáradyho je viditeľné a hmatateľné v dejinách, ktoré nás formovali.
Gojdič na Velehrade: Proroctvo vernosti v tieni mračien
Tým sa ale naša spomienka na našich svätých a blahoslavených predchodcov – pútnikov na Velehrad nekončí. Keď pred 80. rokmi, v roku 1946 kráčal po velehradskej dlažbe na čele zástupu pútnikov blahoslavený Pavel Peter Gojdič, prešovský sídelný biskup, nebola to len jedna z mnohých ďakovných pútí po skončení vojny. Bol to moment hlbokého prorockého videnia. Táto púť z roku 1946 je v dejinách Velehradu i našich národov mimoriadne dôležitá, pretože tvorí akýsi duchovný oblúk medzi koncom najstrašnejšej vojny a nástupom totality, ktorá mala čoskoro preveriť charakter každého kresťana. Gojdič, podobne ako pred ním Njárady a Trčka, prišiel na Velehrad demonštrovať jednotu. V čase, keď sa politické mapy prekresľovali a nad hraničnými hvozdmi Čiech, nad sútokom Moravy a Dunaja i Ipľa sa začínala spúšťať železná opona, on na Velehrade dvíhal kríž ako jediný pevný bod. Jeho prítomnosť na tomto mieste bola živou odpoveďou na Metodovu túžbu, aby slovanský východ a západ dýchali spoločne. Gojdič, muž „zlatého srdca“, tu neprosil len za mier, ale za silu pre Cirkev, ktorá už cítila blížiaci sa úder. Gojdič tu nestál len ako pútnik, ktorý ďakuje za prežitie strašnej vojny. Stál tu ako strážca, ktorý vie, že noc sa ešte neskončila. Kráčal po týchto miestach s tou istou pokorou ako svätý Metod, vedomý si toho, že vernosť Petrovi a vernosť svedomiu je drahšia než život. Keď o štyri roky neskôr, v roku 1950, začala krížová cesta gréckokatolíckej cirkvi, Gojdič mal v srdci práve tú velehradskú posilu. Ak sme v úvode hovorili ,Siste viator!’‘– Postoj pútnik, tak pri postave biskupa Gojdiča toto zvolanie nadobúda nový rozmer. On sa nezastavil len pred pamiatkou Cyrila a Metoda. On sa tu zastavil pred Kristom a povedal mu svoje ,Áno‘ aj za cenu väzenia a mučeníctva.
Hopko a dielo Koncilovej obnovy
Gojdič prichádzal na Velehrad, v časoch, keď sa nad gréckokatolíckou cirkvou zbiehali ťažké mraky predtuchy jej likvidácie – ktorá vlastne v roku 1946 už začala na Ukrajine zv. Ľvovským pseudosoborom, modelom pre neskorší tzv. Prešovský sobor.
Na Velehrad ale prišiel – po trinástich rokoch väzenia a piatich rokoch izolácie v internácii – aj ďalší náš blahoslavený – pomocný prešovský biskup Dr. Bazil Hopko. 14. mája 1968, teda ešte pred oficiálnou znovu-legalizáciou našej Cirkvi, sa tu spolu s ostatnými biskupmi Čiech i Slovenska – tými úradujúcimi, aj tými, ktorí boli vysvätení tajne, — zúčastnil na zakladajúcom stretnutí Diela koncilovej obnovy. Toto hnutie si kládlo za cieľ prinášať do života miestnej cirkvi uzávery II. vatikánskeho koncilu. Táto iniciatíva bola znovu potlačená s nastupujúcou normalizáciou. Jedným z mála prvkov krátkej Pražskej jari, ktoré prežili aj gniavenie pásov sovietskych tankov, bolo znovu-obnovenie činnosti našej Cirkvi – ktoré takto symbolicky začalo tu na Velehrade.
Syntéza plnosti: Trojjediné dedičstvo
Cyrilometodské dedičstvo nie je múzejným exponátom pod sklom, ale živým organizmom, ktorý stojí na troch neotrasiteľných pilieroch: východnej duchovnosti, liturgii v reči ľudu a neotrasiteľnej jednote s Rímom. Pozrime sa úprimne na tento duchovný priestor. Rímskokatolícka tradícia, hoci je nám drahá a sme s ňou v jednom tele Katolíckej cirkvi, v priebehu storočí stratila ten drahocenný východný rozmer – tú mystickú hĺbku byzantskej liturgie, ktorá je oknom do neba, a ten teologický nádych, ktorý viac než rozumom vníma Boha srdcom. Na druhej strane, naši pravoslávni bratia si síce úzkostlivo strážia krásu východnej formy, no chýba im ten kľúčový prvok, pre ktorý Cyril a Metod neváhali putovať cez hory a moria do Večného mesta – viditeľná, hmatateľná jednota s Petrovou skalou, ktorá jediná garantuje univerzálnosť Cirkvi.
My, gréckokatolíci, sme tými, v ktorých sa tieto prúdy zlievajú do jedného koryta.
Gréckokatolícka cirkev nie je unijným kompromisom; je to naplnenie cyrilometodského ideálu. My spĺňame kritériá „cyrilometodskosti“ v ich plnosti. To nie je dôvod na lacnú pýchu, ale je to náš najväčší poklad, naša hrdosť a predovšetkým náš krvavý záväzok.
Vinič a krv dejín
Je to naša duchovná DNA. Sme zaštepení na vzácny cyrilometodský vinič, ktorého korene siahajú hlboko do tejto velehradskej zeme, napájanej slzami vyhnaných Metodových učeníkov i krvou našich biskupov-mučeníkov 20. storočia.
Ak je Velehrad koreňom, my sme tými ratolesťami, ktoré majú prinášať úrodu.
Neprinášajme plané plody horkosti či ľahostajnosti. Prinášajme úrodu dobrého, ušľachtilého vína – vína, ktoré v sebe nesie sladkosť Božej pravdy a silu svedomia, ktoré sa nezlomí pod žiadnym politickým tlakom. Toto naše víno – víno našich životov, našich modlitieb a našich obiet – sa pri každej svätej liturgii stane Kristovou krvou.
Dejiny tejto zeme nie sú len dejinami víťazstiev, ale sú dejinami drsnej skúšky. Cyrilometodské dedičstvo bolo v priebehu storočí znovu a znovu potláčané, nenávidené a zdanlivo do koreňa vykynožené. Neraz sa zdalo, že táto Božia vinica, ktorú tu s takou láskou a námahou zasadili Solúnski bratia, definitívne zanikla. Videli sme v dejinách, ako bola táto vinica barbarsky vyrúbaná, jej ochranné ploty zváľané cudzími i vlastnými rukami. Videli sme, ako boli jej oporné stĺpy – naši biskupi a kňazi – povytrhávaní zo zeme a hodení do väzníc. Lis na hrozno bol rozbitý údermi totalít a krčahy, ktoré mali prijímať nové víno Ducha, boli roztrieštené na prach.
Sila hlbokej orby
Ale tí, ktorí chceli tento vinič zničiť, nevedeli jedno: Hlboká orba Cyrila a Metoda nebola len povrchným brázdením po dejinách. Oni zasiali do tejto zeme zrnká toho Slova, ktoré preniká hlbšie než ľudská nenávisť. Zasadili tu taký životaschopný vinič, ktorého korene sa nenechali zastaviť vrchnou vrstvou – ani kameňa ani bahna. Prenikli hlboko do trhlín skál, obopli samotné základy našej identity a v hĺbkach, kam ruka prenasledovateľa nedosiahne, pili z prameňov živej vody.
A preto, kedykoľvek prišla zima neslobody a zdalo sa, že nad Velehradom – tým skutočným i duchovným – vládne už len mŕtve ticho, tento vinič nás znovu prekvapil. Cez srsť mrazu a nánosy klamstiev znovu a znovu vyrážali nové, zelené a dravé výhonky životodarného ducha. Aj preto môžeme tu dnes stáť nie ako archeológovia pri vykopávkach, ale ako vinohradníci s vykasanými rukávmi, tešiaci sa na prácu vo vinici. A sľubujeme, že tento vinič budeme chrániť, aby o ďalšie storočie, na tomto istom mieste, mohla ďalšia generácia Slovanov s rovnakou istotou zakričať do sveta: „Korene držia, Slovo trvá a Velehrad v nás žije!“
Úroda pre žily Cirkvi
Dnes sme my týmito výhonkami. My sme tou úrodou, ktorá dozrela na slnku Božej milosti po dlhej noci prenasledovania. My sme to hrozno, ktoré sa v lise utrpenia našich blahoslavených mučeníkov premenilo na vzácne víno.
Nesieme v sebe túto nezničiteľnú DNA. Nie sme len náhodní okoloidúci; sme nositeľmi genetického kódu vernosti. Tohto vína sa nevzdáme.
Toto čisté víno, sa na oltári stáva Kristovou krvou, a tá má prúdiť v žilách dnešnej Cirkvi! Má dávať silu unaveným, odvahu pochybujúcim a život tým, ktorí už v život neveria.
Táto drahocenná krv, v nás oživuje odkaz Solúnskych bratov, odmeňuje misijných zápal Trčku, vernosť Gojdiča a pokoru Hopka, prúdi v žilách dnešnej Cirkvi. Je to krv, ktorá ako jediná, v duchovnej transfúzii, môže sceľovať rany rozdelenia medzi Východom a Západom. Je to krv Kristovho života, ktorá prináša Jeho život všade tam, kde sa dnešná kultúra snaží nastoliť diktatúru prázdnoty a smrti.
Dnes tu na Velehrade nestojíme len ako pozorovatelia dejín. Stojíme tu ako dedičia kráľovstva. Sme strážcami ohňa, ktorý tu bol zapálený pred viac ako jedenástimi storočiami. Odchádzajme teda z tejto baziliky ako ľudia „zaštepení“ na večnosť. Prinášajme svetu toto „víno z Velehradu“ – víno, ktoré obveseľuje srdce človeka, víno schopné byť miestom tajomnej premeny na Kristovu životodarnú krv a nositeľom Kristovej prítomnosti uprostred svojho ľudu a v živote každého pokrsteného.
Sme z tejto krvi. Sme z tohto Slova.
Môžeme byť zo Šariša, Abova, Zemplína, Spiša, z hôr Podkarpatia i podunajských rovín, z emigrácie a diaspory z Balkánu či Ameriky, my gréckokatolíci sme duchovne všetci z Velehradu.
Tu sme doma, tu dýchame. A veríme, že aj o ďalších sto rokov, keď tu budú stáť naši potomci, aj oni sa s hrdosťou prihlásia k Cyrilovi a Metodovi, Trčkovi, Hopkovi a Gojdičovi a povedia: „Aj my sme z tejto krvi, sme z tohto Slova, sme z duchovného Velehradu.“
