Niekedy som prekvapený z toho, v akom strachu ľudia žijú. Uznávam, že v mnohých prípadoch strach môže byť opodstatnený… keď mám vážne chorú manželku a bojím sa o jej život, alebo prídem o prácu a mám obavu, ako utiahnem domácnosť, či keď ublížim milovanej osobe a obávam sa, ako to poznačí náš vzťah…
Niektorí ľudia však nechávajú priestor strachu, ktorý je neopodstatnený. Jedna pani mi hovorila, že sa bojí o budúcnosť svojich detí a vnúčat, keď so znepokojením sleduje dianie v súčasnom svete. Ten strach ju zväzoval, pripravoval o pokoj. Pýtal som sa jej, či sa teraz jej deti s niečím trápia, či sa majú zle, či im niečo hrozí. – Nie. A v minulosti bolo niečo, z čoho môže prameniť tento strach? – Nie. Tak prečo sa bojíte? – Neviem.
Ježiš nám v nedeľnom evanjeliu trikrát hovorí: Nebojte sa, Otec o vás vie, ste pre neho cenní… Ak sa o nás staral doposiaľ, prečo by sa nemal starať ďalej? Ak cítime dnes na sebe jeho požehnanie, prečo by toto požehnanie mal stiahnuť? Izraeliti si pripomínali veľké Božie skutky z minulosti – Pamätaj, Izrael –, aby sa ubezpečili o Božej priazni aj v čase skúšok.
Boh nás miluje. To je dôvod na radosť, nie na strach.
