V máji tohto roku uplynulo dvadsať dva rokov od úmrtia vzácneho človeka, ktorý čiernobielou fotografiou zakonzervoval čas a korene. Korene našej minulosti, na ktorú by sa nemalo zabúdať. Ikonická fotografia kňaza brodiaceho sa blatom kdesi pri stodole v Liptovskej Tepličke nesúceho sviatosť Eucharistie zomierajúcemu. Ľudia, ktorých stretáva, v tom blate kľačia, lebo veď predsa okolo prechádza Kristus.
Alebo tie nádherné úzke a neuveriteľne dlhé políčka, vlniace sa vrchárskym krajom okolo tejto jeho obľúbenej obce. Ľudia mocujúci sa o chlieb každodenný so živlami a kamenistou zemou. Krásne kroje podčiarkujúce nádheru dievčeniec, čo ich vnučky sú dnes už staršími paniami…
Na rozdiel od tých dnešných krojovaných krásavíc pre ne bol ich odev aj ich prirodzenosťou. Aj to z tých fotiek cítiť. Vždy, keď si na ne spomeniem, mám chuť sa ísť prejsť kamsi k Liptovskej Tepličke. Môj otec tam totiž tiež fotil silné čiernobiele fotografie a Martin Martinček bol pre neho veľkou inšpiráciou.
Len kto pozná osobný príbeh fotografa, vie, prečo sú tie jeho fotografie strateného času také vzácne. Martinovi Martinčekovi sa pri prechode frontu na konci druhej svetovej vojny pred očami nešťastnou náhodou utopila milovaná manželka a dve deti a spolu s nimi aj jeho otec. Tak veľa nešťastia v takom krátkom čase a ešte pri snahe zachrániť najbližších pred vojnovou hrmavicou, keď sa všetko zvrtlo a z najlepšej snahy sa stala jedna veľká tragédia.
To by priemerného človeka navždy zlomilo. Buď sa zblázniť, alebo sa upiť… Martin Martinček sa z toho vypísal lyrickou knihou podivného rozhovoru s Bohom. Viera v neho mu možno zachránila zdravý rozum a život. Možno vtedy dostal schopnosť uchovávať okamihy šťastia i trápenia obyčajného človeka v povojnovom Československu. Ešte dožíval dedinský život po stovkách rokoch komunity, tradície a viery. Budovanie socializmu výrazne urýchlilo jeho koniec. Fotograf to akurát ešte stihol.
A práve tie fotky políčok spod Kráľovej hole ukazujú iný rozmer podobenstva o Božom kráľovstve, ktoré je ako zrno, čo sa zaseje a prináša úrodu. Tie klasy zmnožujúce zasadené zrnko alebo horčičné semeno dorastené do stromu som vždy chápal tak trochu, ako keď vletí kamienok do predného skla na mojom aute. Jedna hviezdička a z nej sa vetví množstvo prasklín.
To je moje kresťanstvo. Niekam prídem a maličké snaženie prinesie obrátenie mnohých. A to je zrejme to Božie kráľovstvo. No tí zodratí chlapi so znavenými koníkmi orúcimi políčka na fotke mi hovoria iné. Reč je priam o existenčnej potrebe Božieho kráľovstva pre život človeka.
Ak sa v Tepličke neurodilo, lebo prišlo sucho alebo ľadovec, alebo požiar, alebo čokoľvek, tak sa cez zimu v domčekoch učupených v metrových závejoch snehu hladovalo, a to možno až na smrť… Každý rok sa obnovoval zázrak zbierania zásob, aby sa prežila dlhá zima. Božie kráľovstvo nie je jednorazová siatba v mojom srdci a všetko je už rozhodnuté.
Nie. Každé vstávanie do nového dňa je príležitosťou sadiť dobro, aby až príde tma, bolo z čoho žiť. Toto je to skutočné Božie kráľovstvo uprostred nás. Dennodenne bojujúce o svoje prežitie. To preto máme robiť dobro a chrániť sa hriechu, aj keď sme boli raz a navždy vykúpení Ježišovou obetou.
Len ako povedať mladým kresťanom a kresťankám, že civilizácia, ktorú zdedili, momentálne žije zo zásob, lebo vo svete veľmi ochladla láska? Ak nepochopia, že musia aj dávať, nielen brať, môže sa stať, že dedina cez zimu vymrie…
Políčka zarastú bodľačím a nevnucujúce sa Božie kráľovstvo opustí naše končiny. Až vtedy bude naozaj ťažko.
