Albánsko, krajina na Balkáne, má pohnuté dejiny. Počas komunizmu tu desaťročia panoval tvrdý režim na čele s prezidentom Enverom Hodžom. Ten urobil z Albánska prvú oficiálne ateistickú krajinu na svete. V roku 1967 tu boli všetky náboženstvá zakázané. Kostoly, mešity a kláštory sa zatvárali, ničili, alebo slúžili na úplne iné ako náboženské účely. Náboženskí predstavitelia, či už kresťanskí alebo moslimskí, boli prenasledovaní a tvrdo postihovaní. Aj pre bežných ľudí bolo praktizovanie viery veľmi nebezpečné.
Keď niekto hovorí, že odstránením náboženstiev by bol na svete mier, mýli sa. Treba mu dať za príklad komunistické Albánsko, ktoré sa v paranoidnom blúznení pripravovalo na vojnu s celým svetom. Pre každého Albánca mal byť vybudovaný bunker.
Pád komunizmu v 90. rokoch však Albánsku priniesol náboženskú slobodu. Začali sa stavať nové kostoly, mešity, obnovili sa kláštory. Ľudia znovu začali vyznávať svoju vieru. Dokonca aj niekoľko Slovákov tu bolo na misiách.
Ešte v roku 2011 sa v sčítaní ľudu označilo za moslimov okolo 61 % obyvateľov Albánska.
Dnes sa však situácia mení. Podľa údajov z posledných rokov (sčítanie 2023) tvoria moslimovia už približne 46 – 51 % populácie. To znamená, že hoci sú stále najpočetnejším náboženstvom, už netvoria absolútnu väčšinu. Pokles je veľmi citeľný.
Kresťania, najmä katolíci a pravoslávni, predstavujú podľa sčítania spolu približne 16 % obyvateľov. Pravoslávna cirkev však tvrdí, že oficiálne štatistiky nie sú presné a reálny počet pravoslávnych je násobne vyšší.
Albánsko má tiež pomerne vysoký podiel ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu. Podľa štatistík ide hlavne o mladých ľudí.
Albánske médiá a niektoré medzinárodné portály (napríklad Politico) píšu, že krajina dnes žije v náboženskej rozmanitosti a vzájomnej tolerancii. Moslimovia, katolíci, pravoslávni aj ateisti tu žijú vedľa seba bez väčších konfliktov.
Pokles počtu tých, ktorí sa hlásia k islamu, je síce menší, no tento pokles prispieva k akémusi konfesionálnemu dorovnaniu, čo môže prispievať k stabilite.
Táto „náboženská harmónia“ je považovaná za vzácny príklad mierového spolunažívania na Balkáne.
Príbeh Albánska je vzácny. Môžeme tu pozorovať, že viera a náboženstvo znesú aj desaťročia útlaku či úplného zákazu a majú explozívnu silu vyklíčiť z podzemia a priniesť dobrú úrodu.
