Prestavba kostolov a kláštorov na vojenské pevnosti predstavovala jednu z najvýraznejších zmien v podobe i účele využitia pôvodne sakrálnych objektov. Chrámy určené na slávenie liturgie, tichú modlitbu a rozjímanie sa zaplnili rinčaním zbraní a často hrubým správaním vojakov.
Je pravda, že kostoly, ako o tom svedčí aj ich samotné pomenovanie, odvodené od latinského castellum vo význame opevnené miesto, často slúžili ako útočisko pre ľudí v nepokojných časoch. V našich podmienkach ide predovšetkým o obdobie 16. a 17. storočia, keď sa odohrávali boje s Turkami i viaceré protihabsburské povstania.
Rozhodnutie využiť chrámy na vojenské účely však so sebou zvyčajne prinášalo zásadné stavebné zásahy, ktoré sa zďaleka neobmedzili na vybudovanie opevnenia s vežami či baštami. Vo viacerých prípadoch šlo o nezvratné zmeny, ktoré prakticky vylúčili návrat objektov k pôvodnej sakrálnej funkcii po odznení nebezpečenstva.
Dnes si priblížime tri takéto príklady prestavby na (protitureckú) pevnosť, pričom všetky tri nájdeme na strednom Slovensku. Vo svojej dobe tam pomáhali chrániť bohaté banské mestá. Len jeden z týchto objektov sa potom opäť stal miestom oslavy Krista a jeho obety.
Násilná premena – Bzovík
Ešte aj v dobe Moháčskej porážky uhorských vojsk Osmanmi v roku 1526 sa premonštrátski mnísi modlili vo svojom kláštore v dedinke Bzovík neďaleko Krupiny. Mohli mať dobrý pocit, že nie tak dávno úspešne zavŕšili rozsiahlu prestavbu kostola a kláštorných budov v neskorogotickom štýle. Asi netušili, že o niekoľko rokov ich postretne veľká tragédia, ktorá ich pripraví o kláštor a viacerých z nich dokonca aj o život.
Bzovík pritom patril medzi najstaršie opátstva na našom území, keď ho ešte ako benediktínske založil komes Lampert z rodu Hunt-Poznan spolu so svojou manželkou Žofiou a synom Mikulášom niekedy medzi rokmi 1127 – 1131. Už okolo roku 1180 benediktínov vystriedali spomínaní premonštráti. Duchovným centrom kláštora bol Kostol svätého Štefana, postavený v románskom štýle možno už v priebehu druhej polovice 12. storočia.
Osudným sa opátstvu stala kombinácia tureckého nebezpečenstva a šíriacej sa reformácie. V roku 1530 kláštor násilne obsadil prívrženec protestantov Žigmund Balassa z Balašských Ďarmôt. Počínal si pri tom veľmi agresívne a bezohľadne, keď mníchov dal sčasti pozabíjať a sčasti vyhnať. Život si zachránilo len päť mníchov, ktorým sa podarilo dostať do benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku.
V zložitých časoch tureckého nebezpečenstva a bojov o uhorský trón napokon kráľ Ferdinand I. Habsburský po desiatich rokoch odobril násilné zabratie bzovíckeho kláštora. Ten sa v 40. rokoch 16. storočia stal jadrom novovybudovanej pevnosti, keď ho obohnali mohutným opevnením v tvare nepravidelného štvoruholníka, ktoré zosilňovali valcové bašty na nárožiach. Okolo pevnosti tiež vyhĺbili vodnú priekopu s padacím mostom na severnej strane.
Vojaci nepotrebovali kostol, a tak ho z prevažnej časti rozobrali na stavebný materiál. Na jeho mieste vzniklo nádvorie. Zachovali len severnú vežu, zmenenú funkčne na pevnostnú, a severnú sakristiu, ktorú začali využívať ako kaplnku. Zbúrané bolo aj južné krídlo krížovej chodby a viaceré ďalšie budovy kláštora.
Z pôvodného kláštora tak vznikla na svoju dobu moderná pevnosť, chrániaca prístup k stredoslovenským banským mestám. Do rúk Katolíckej cirkvi sa Bzovík dostal opäť v 70. rokoch 17. storočia. Bzovícke panstvo vlastnili viaceré cirkevné inštitúcie až do roku 1908, keď ho predali súkromníkovi. Dnes je majetkom obce, ktorá sa venuje jeho revitalizácii.
Z farského kostola zámok – Banská Štiavnica
Keď v roku 1515 dokončili po dvadsiatich rokoch veľkorysú neskorogotickú prestavbu farského kostola v starobylej a bohatej Banskej Štiavnici, asi si nikto nepredstavoval, že v polovici storočia už bude všetko inak. Aj tu zásadne vstúpili do hry obavy z tureckej expanzie, pre ktorú boli prosperujúce banské mestá na strednom Slovensku lákavým cieľom.
Kostol na návrší nad Námestím Svätej Trojice stál už v 13. storočí, a to nie hocijaký. Išlo o trojloďovú románsku baziliku, ktorá bola farským chrámom. Kostol vo výhodnej polohe bol opevnený v prvej tretine 15. storočia, keď sú doložené aj dve hranolové veže.
V rokoch 1495 – 1515 sa realizovala spomínaná prestavba v neskorogotickom štýle. Obvodové múry bočných lodí zvýšili na úroveň hlavnej, čím sa bazilika zmenila na halové trojlodie. Hlavná svätyňa bola taktiež zvýšená a došlo aj k jej predĺženiu východným smerom o polygonálne ukončenie.
Už tieto zmeny významne zasiahli do pôvodnej podoby románskeho chrámu, ale to ešte zďaleka nebolo všetko, čo si na ňu osud prichystal. Tvárou v tvár tureckému nebezpečenstvu sa mešťania, isto nie s ľahkým srdcom, rozhodli obetovať svoj najvýznamnejší chrám, ktorého už skôr opevnený areál vo vyvýšenej polohe sa priam núkal na prestavbu do podoby mestského hradu – dnešného Starého zámku.
Toto rozhodnutie akiste uľahčila skutočnosť, že v meste nemali úplnú núdzu o kostoly. V roku 1536 sa po odchode dominikánov uvoľnila druhá z banskoštiavnických románskych bazilík a už od roku 1500 stál hneď vedľa radnice novopostavený Kostol svätej Kataríny.
K samotnej prestavbe na pevnosť došlo v rokoch 1546 – 1559. Išlo o radikálnu premenu, ktorá zmenila chrám na nepoznanie a už zrejme nerátala s návratom späť sakrálnej funkcii. Pri nej bola odstránená klenba nad hlavnou loďou, aby v tomto priestore mohlo vzniknúť vnútorné nádvorie. To si vyžiadalo tiež zamurovanie víťazného oblúka a arkádových oblúkov do bočných lodí. Novo zastrešené bočné lode spolu s presbytériom boli premenené na trojpodlažné krídla pevnosti, v ktorých vznikli sklady, zbrojnica a ubytovanie pre vojenskú posádku. Hrúbka obvodových múrov objektu bola v exteriéri zosilnená zamurovaním priestorov medzi opornými piliermi.
Turci napokon počas celého obdobia vojen priamo Banskú Štiavnicu neohrozili, o Starý zámok sa však bojovalo v roku 1679 počas povstania Imricha Thökölyho a pravdepodobne aj za povstania Františka II. Rákóczyho na začiatku 18. storočia.
V 19. storočí už pevnosť neslúžila na obranné účely, a tak jej mešťania našli iné, taktiež svetské využitie. V jej priestoroch bol umiestnený mestský archív i knižnica a sídlila tu mestská polícia. Využívala sa však aj ako telocvičňa či ľadovňa na uskladnenie mäsa. Predsa len dôstojnejšiu úlohu získal objekt v roku 1900, keď sa stal mestským múzeom. Ako expozícia múzea funguje aj v súčasnosti.
Od kostola k pevnosti a späť – Hronský Beňadik
Najvýznamnejšiemu a jednému z najstarších kláštorov na našom území sme sa venovali už skôr pre jeho dominantnú polohu v krajine. Založený v druhej polovici 11. storočia zmenil svoju podobu z románskej na gotickú po veľkej prestavbe v druhej polovici 14. storočia, keď vznikol aj súčasný trojloďový gotický chrám.
Rozsiahla murovaná stavba na skalnatej vyvýšenine nad riekou Hron v strategickej lokalite zvanej Slovenská brána na križovatke významných ciest si priam pýtala (aj) vojenské využitie. Prišlo naň v búrlivom 16. storočí, keď celé kráľovstvo čelilo až existenčnej kríze pre expanziu Osmanskej ríše.
Nástup reformácie a nepokojné pomery v krajine po porážke uhorského vojska pri Moháči, kde padol aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský, viedli k faktickému zániku opátstva v roku 1565, keď jeho majetky získalo do trvalej držby Ostrihomské arcibiskupstvo. To už skôr – ešte ako správca opátstva – začalo po roku 1537 s posilňovaním starších hradieb pre tureckú hrozbu.
Tieto práce však nestačili, a tak došlo k rozsiahlej prestavbe kláštora v rokoch 1565 – 1588 na renesančnú pevnosť. Jej rozloha bola omnoho väčšia ako pôvodný kláštorný komplex, keď zabrala ďalšie plochy smerom na západ a juhozápad. Z kláštora do opevnenia zakomponovali samotný kostol, staršiu obrannú vežu so vstupnou bránou, ako aj východné krídlo kláštorných budov. Vybudované boli mohutné nárožné bašty upravené pre použitie diel.
Stavebným zásahom sa nevyhol ani samotný kostol, ktorý premenili na severovýchodnú nárožnú baštu. To si, pochopiteľne, vyžiadalo zamurovanie viacerých rozmerných okien a naopak vytvorenie strieľní.
Už v roku 1599 turecké vojská vypálili obec, pričom veľké škody utrpela aj nedávno dokončená pevnosť. Aj preto sa v priebehu celého 17. storočia pokračovalo v ďalšom zosilňovaní opevnenia. Opevnený kláštor v roku 1623 obsadili vojská Gabriela Bethlena a v rokoch 1703 – 1709 zasa cisárske vojská. Ako pevnosť slúžil objekt až do pominutia tureckej hrozby a dodnes sa zachovali mnohé z pevnostných prvkov.
Dnes už kláštor opäť slúži Cirkvi a veriacim, pričom od roku 2015 patrí pod Nitrianske biskupstvo. O tri roky neskôr bol chrám vyhlásený za diecéznu svätyňu a od roku 2019 má titul bazilika minor.
