Občas sa vám objaví čriepok nejakej spomienky z detstva. Nie je to reálna spomienka, mnohé z toho je len domyslené a určite sa to udialo ináč. No vo vašom vedomí ostala iskrička pravdivej udalosti, okolo ktorej si neskôr snívaním a spomínaním vytvoríte hniezdočko z jemných brezových stružliniek a v istom okamihu nájdete odvahu a jemne fúknete.
Buď tá iskrička definitívne zhasne, alebo sa prudko rozhorí a vás zaleje intenzívna záplava pocitov, vôni, zvukov a farieb niečoho, čo vás zdrapí za znova detskú ruku a prevedie pár minútami detstva, ktoré v sebe náhle objavíte.
Je to priam až fyzicky intenzívny zážitok a buď vás rozplače, alebo sa ešte dlho usmievate zaskočený niečím, čo naznačuje, akou hlbočinou je naše vnútro; akým zázračným je ten náš vnútorný svet obývajúci naše vedomie. Blažené deti vo vás, ktoré vo svojom čase smeli rojčiť, ale aj skúmať svet, žasnúť nad ním, zdravo sa nudiť, byť kreatívne a milované.
Och, keby som len tak mohol dať srdce na dlaň a povedať dnešným rodičom, nech nevzdávajú ten boj s mobilnými telefónmi a internetom a nech dovolia vyplňovať svojim deťom tú desivú prázdnotu ich detského vedomia užitočnými vecami. Raz ich budú potrebovať vyloviť, aby vôbec dokázali ako dospelí prežiť…
Z ničoho nič som si spomenul na jedno nočné dobrodružstvo. Popoludní som rozobral nefunkčné tranzistorové rádio, ktoré som v škole výhodne vymenil za retiazku z plastových „céčok“. Nefungovalo preto, lebo ktosi v ňom zabudol vybitú tužkovú batériu a jej obsah vytiekol a zničil pliešok plus pólu.
Nešikovne som vystrihol z vyhodenej konzervy náhradu, popálil som si prsty, ako som na nový plusový kontakt pricínoval nový káblik a ten som spojil s pôvodným drôtikom v rádiu. Keď všetci zaspali, vykradol som sa do obývačky a z veľkého diaľkového ovládača nášho televízora som si ukoristil dve tužkové batérie. Nedočkavo som ich vložil dnu. Zakryl som sa dekou a opatrne som otočil kolieskom ovládania hlasitosti.
Hlasno cvaklo a z reproduktora sa ozval jemný šum. Fungovalo to. Väčším kolieskom ladenia, ktoré bolo na ladiacom kondenzátore – takej nádhernej súčiastke, kde cez priehľadný plast jeho tela bolo vidieť, ako sa zasúvajú do seba dva poloblúčiky – som sa vydal na lov vĺn.
Dnes už skoro nepoužívaná amplitúdová modulácia umožňovala putovanie záhadným svetom dlhých, stredných, krátkych a veľmi krátkych vĺn. Ako som jemne otáčal kolieskom, ozývala sa vzdialená hudba, stačilo jemne potočiť a silnela alebo sa náhle strácala v šume pozadia.
Ozývali sa tam naliehavé mužské hlasy v rôznych jazykoch, ktorým som nerozumel. Možno burcovali k nejakým revolúciám. Ako náhle prišli, tak náhle odišli. Niekedy sa prekrývali. Občas som začul pípanie v Morseovej abecede. Bolo znepokojujúco tajomné. Nejakí stratení letci medzi hviezdami sa pýtali na svoju polohu? Alebo osamelý kozmonaut na obežnej dráhe si pýtal ďalšie inštrukcie, kontrolovane vydesený z tej hĺbky pod svojimi nohami? Azda sa špióni delili s centrálami o svoje zážitky zo stretnutí s očarujúcimi špiónkami. Alebo tie pravidelné sekvencie zvukov vysielali akési automatické stroje.
Boli to opustené majáky na kraji sveta uprostred spenených vĺn, ktoré varovali lode pred svojimi útesmi? Alebo najosamelejšie autíčko na svete, kdesi až z mesačného povrchu, zúfalo hlásilo, že sa mu vybíja baterka? Či satelity zahľadené do oka hurikánu predpovedali skazu?
Potom som rozpoznal poľštinu – na rozprávkach v poľskej televízii som vyrastal. Hlboký hlas sa ozval ruštinou. Nemčina. Spev v zasnenej francúzštine. Ani som nedýchal, ale malilinký pohyb kolieskom alebo mrakov nad hlavou, od ktorých sa možno odrážali vlny, spôsobil, že prekrásna Francúzska s veľkým hlasom a drobnými perami sa navždy kdesi stratila. Možno o takomto údele osamelých sŕdc asi aj spievala…
Pod tou dekou s uchom pritisnutým k reproduktoru som sa zrazu cítil, akoby som ležal pod hviezdami priam kdesi vedľa Malého princa stratený na Sahare. Všetky tie stanice vysielali mihotavé zvukové svetlo a ja som padal do tej hĺbky.
Malá izba nášho bytu rozkvitla svojimi stenami ako odkvitnutá pivónia a ja som sa zrazu trocha zľakol rozľahlosti sveta, v ktorom sa prekrikovali tiché hlasy v rôznych rečiach a bodkách a čiarkach. Na tom gauči som plával bezhraničnou temnotou. Ladiace koliesko, našťastie, dorazilo na svoj doraz.
Vydýchol som si. Vracal som sa späť a niektoré hlasy som už poznal. Boli ako turistické značky, ktoré ma viedli domov. Niekde uprostred Paríža a Jerevanu som zaspal. Unavený z tej dlhej cesty. Svet zrazu nebol len Svit.
Začína sa Advent. V mojom kostole pred rorátmi blkoce zopár sviec. Zaskočení veriaci padajú do hĺbky ich svetielok. Šumí nám v ušiach duše veľa myšlienok, úloh a plánov pre dnešný deň. Postupne v tom tichu prípravy preskakujeme od jedného hlasu k druhému.
Každý deň Adventu sa objavujú nové svety nášho života, či už sú to dni odžité, alebo len tie, ktoré si práve vysnívavame. A potom sa koliesko dotkne konca svojho rozsahu. Buď tam ďalej nie je nič, alebo ten biblický príbeh o Dieťati v jasliach je pravdivý…
Dnes viem, že aj za kolieskom môjho detského „tranzistoráčika“ boli frekvencie plné vzrušujúcich informácií a zvukov. Sú tam aj spektrá, ktorými náš najgeniálnejší vesmírny ďalekohľad, vznášajúci sa kdesi v Lagrangeovom bode L2, 1,5 milióna kilometrov od Zeme, pozoruje okraj nášho vesmíru. Okraj, ktorý je len zdanlivý, lebo konečná veľkosť rýchlosti svetla nám fyzicky nedovolí vidieť za jeho horizont. Ostáva nám len veriť, že aj ďalej, ako dovidíme, je všetko v poriadku…
A očami viery takto pred Vianocami sa zdá, že za horizontom jasličiek je práveže všetko v absolútnom poriadku. Že tam neodvratne smerujeme, ticho šepká každý rok tento vzácny čas Adventu. Stačí urobiť len prvý krok. Už znova.
