Všimli ste si to? V Bratislave pribúda osamelých starších žien, ktoré trápia „posledné veci života“. Neraz hľadajú niekoho, kto by im pomohol s uprataním či stravou. Trápi ich nezáujem, nevysporiadané majetkové záležitosti i spôsob dôstojného dožitia.
Pani Zuzana v obchode medzi regálmi pri rozhovore prehodí, že by potrebovala doriešiť veci okolo pohrebu. Blíži sa k osemdesiatke, najbližšiu rodinu má až za oceánom (sestru s rodinou), na Slovensku jej už nik nezostal. Podala si žiadosť o dožitie v starobinci, ale je stále „na čakačke“.
O čosi mladšiu Kláru zas trápi čosi iné, ale podobného razenia: má svoj byt, v ktorom roky žije sama, má aj dom po rodine na juhu Slovenska. Oba by už mohla predať, ale chcela to ponúknuť Cirkvi s podmienkou, že bude môcť dôstojne dožiť v byte. Prezradí, že oslovila dve cirkevné organizácie misijného zamerania, ktorým túžila svoje dedičstvo zanechať. Sklamal ju nezáujem.
Pani Klára, ktorá má za sebou roky odrobené v štátnej správe, nepočítala s tým, že cesta za cirkevnými organizáciami vyzerá jednoduchá iba na pohľad. Tie, ktoré sa nevenujú v rámci svojej činnosti práve opatere a starostlivosti o seniorov, si sotva vezmú do zorného poľa niečo, v čom sa necítia „doma“.
Priateľka Katka pred časom vytiahla pri rozhovore debatu o potrebe zariadení, kde by mohli dožívať dôstojne práve staršie ženy, ktoré žili duchovne a túžia mať viac naplnené tieto potreby aj v starobe. V klasických penziónoch dostanete štandard aj priplatený nadštandard, len s duchovnými službami je to náročnejšie. Je ich menej, ako by niektoré dámy očakávali.
Nedoriešené dedičstvo, dušu však „vykúpala“
Pani Lýdia bola v kostole každý deň. Čiperná osemdesiatnička vedela v hudobných dišputách vyobracať každého, kto hudobnú tému „načal“. Darmo, roky ju hudba živila. Až kým neprišla k úrazu… Potom ju živili už iba hudobné spomienky a koncerty, ktoré hojne navštevovala. Čítala knihy, denne telefonovala spolužiakom a známym, v obchodoch či lekárňach si všetko vybavila sama. Napriek dvom barlám. Domáce hudobné kráľovstvo so zbierkami cenných notových záznamov i rôznych nástrojov vrátane čembala ukázala málokomu. Strážila si svoj hrad. Žila sama, ale neďaleko býval jeden z dvoch synovcov – keby niečo…
Keď sa prestala pár dní objavovať v kostolnej lavici a nereagovala ani na esemesky, ba nezdvíhala mobil, začala mať jej najbližšia „kostolná kamarátka“ z duchovného spoločenstva zlé tušenie. Napokon zalarmovala dve ďalšie blízke duše a vybrali sa na adresu pani Lýdie. Nik neotváral, mladý sused nič o nej nevedel. Schránka plná pošty bola zlým znamením. A tak v obave, či pani Lýdia neleží na zemi v byte po úraze či nedajbože… zalarmovali políciu.
Do bytu sa najprv nevedel dostať ani zámočník, musel prísť synovec. Ukázalo sa, že najmenej tri týždne s tetou nebol v kontakte. Keď polícia napokon byt otvorila, synovcovi sa naskytol žalostný pohľad: telo tety ležalo mŕtve na zemi asi týždeň. Presne taký dlhý čas chýbala v kostole. A keďže sa to stalo v čase pandémie, pohreb sa konal iba v úzkom rodinnom kruhu za účasti šiestich ľudí. Priateľky, ktoré jej pripomínali náhradnú rodinu, synovec nezavolal.
Ale Boh je veľký režisér: týždeň pred odchodom na večnosť bol jeden bratislavský kňaz svedkom, ako pani Lýdia stihla ešte svätú spoveď. Hoci nestihla usporiadať svoje dedičstvo, stihla to najdôležitejšie – „vyumývať“ vo sviatosti zmierenia svoju dušu, netušiac, že to bude naposledy…
Radšej v predstihu ako neskoro?
Pani Antónia, Slovenka žijúca v Prahe, s tuhým koreňom zo slovenského juhu, zvykla hovoriť, že na starobu sa treba pripraviť. Vari najviac v spoločnosti lamentujeme nad tým, že nemáme v penziónoch dostatok opatrovateliek a v nemocniciach chýbajú ošetrovatelia. Pani Marienka, ktorá roky žila v Bratislave a ešte vo vysokom veku sedávala denne v kostole pred vystavenou Oltárnou sviatosťou, to vyriešila umne: dohodla sa s istou ženskou rehoľou. Jej dve členky ju navštevovali, keď už nevládala. Postarali sa aj o jej odchod do večnosti i pochovanie.
Pani Antónia sa ako osamelá dôchodkyňa postarala o všetky posledné veci ešte za svojho života: dohodla sa s pražskou pohrebnou službou na všetkom vopred. Po jej smrti táto služba rozposlala aj oznamy o jej úmrtí tým, ktorých adresy im pani Tonka zanechala. A poverení známi z rodiska sa postarali o vloženie jej urny do rodinného hrobu, ako si to želala… A aj o gregoriánske sväté omše za ňu.
Výzva pre Cirkev
„Sestra mi telefonovala a načala tému, aby som si odložila nejaké peniaze na pohreb. Chcú ma pochovať v rodisku, keď to bude aktuálne,“ hovorí mi pri rozhovore čerstvá dôchodkyňa, šesťdesiatnička. Aj ju najprv sestra zaskočila už v prvých mesiacoch po odchode na dôchodok zvláštnou požiadavkou, ale vzápätí si uvedomila, že sestra uvažuje racionálne a radšej pamätať na dôležité veci dopredu ako neskoro…
Osamelé ženy nosia v duši s pribúdajúcimi rokmi veľa otáznikov. Vedia, že musia stihnúť vyriešiť to, na čo je spoločnosť zatiaľ „krátka“ či krátkozraká. Nie je to vôbec jednoduché: z hľadiska psychológie to často pripomína balvan, ktorý tlačia pred sebou. Neraz hľadajú spriaznené duše, ktoré by s nimi súcítili. Mladšie ročníky z duchovných spoločenstiev sú pričasto vyťažené okrem zamestnaní a vlastných rodín rôznymi aktivitami. Rehoľných povolaní ubudlo a rehoľné sestry sú dnes naplno zamestnané, takže ani v kláštoroch už vždy nenachádzajú „kapacity pre iné problémy“. A domovy dôchodcov dnes pripomínajú priam luxusné hotely: mesačné pobyty v nich nie sú lacné.
Thomas E. Woods v knihe Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu pripomína: „Raná Cirkev takisto inštitucionalizovala starostlivosť o vdovy a siroty a najmä v čase epidémií sa starala o potreby chorých. Počas moru, ktorý zasiahol Kartágo a Alexandriu, si kresťania získali rešpekt a obdiv za odvahu…“
Pred Cirkvou teda stojí v najbližších rokoch zrejme aj zvláštna úloha: chýbajúca pozornosť voči starým, osamelým ženám, ktoré vždy rady vhodia do zvončeka milodar, nikdy nechýbajú (kým vládzu) na bohoslužbách, ale cítia sa ako „robinsonky“ na „pustom“ ostrove – ľudia sa s nimi síce pozhovárajú letkom na ulici či pred kostolom, ale nikto na ne a ich problémy v skutočnosti nemá čas…
Dobrovoľníci s „ruksakmi lásky“ medzi seniormi
Tak ako dnes mnoho mladých venuje svoje sily, aktivity a čas dobrovoľníctvu a animátorstvu tínedžerov či rodín, budú potrební a možno čoraz potrebnejší tí, ktorí sa budú orientovať práve na „robinsonky“ medzi nami a pomoc pre ne v ich osamelosti, bezmocnosti, pocitoch neužitočnosti a túžbe po vyplnení ich dní hrejivou človečinou a blízkosťou voňajúcou evanjeliom. Lebo ako hovorí Kniha Sirachovcova: „Každý výborný čin dôjde spravodlivej odmeny.“
Tridsiatnik Lukáš takto vytiahol z izolácie vyše osemdesiatročnú dôchodkyňu v Bratislave, ktorá dlhé roky nevychádzala z bytu. Smrť manžela a odlúčenie jedného syna znášala veľmi ťažko. Lukáš ju začal pravidelne dvakrát týždenne brávať na prechádzku do parku. Hoci bola na vozíčku, viditeľne ožila a medzi ňou a dobrovoľníkom sa rozvinulo vzácne priateľstvo. Lukáš pani Alžbete zaskočil aj do lekárne, občas nakúpil. „Mám plnší život. Získavam počúvaním takýchto ľudí nadhľad nad svojimi problémami,“ vyznal sa empatický dobrovoľník.
Pani Alžbete začala neskôr spolu s ním pomáhať aj pani Monika, vekovo zrelá žena, slobodná, ktorá túžila stráviť voľný čas užitočnejšie. „Keď človek slúži chorým či osamelým, núti ho to nezaoberať sa len sám sebou, ‚nezakukliť sa do seba‘, ale otvárať si srdce,“ prezradila o svojej motivácii.
Pani Eva, vydatá žena, ktorá má svoju rodinu, zas navštevovala osamelé ženy v jednom domove seniorov v Bratislave. Na otázku, čo jej dáva táto služba, prezradila: „Odkedy sem chodím za nimi, sú hlboko v mojom srdci. Vo vyššom veku už človek nemá silu niečo hrať alebo predstierať, je taký, aký je vo svojom najhlbšom vnútri. Tak sa aj prejavuje. Často rozmýšľam, aká budem ja, keď budem v ich veku, čo chcem siať do svojho srdca a života, do svojho najvnútornejšieho vnútra,“ zauvažovala nahlas.
Zaujímavý bol aj pohľad na mladých ľudí, ktorí v jedno letné popoludnie naprieč centrom Bratislavy viezli na vozíčkoch starké z domova seniorov a zastavili sa s nimi v cukrárni. Málokto veru z okoloidúcich tušil, že títo mladí ľudia padli na samé dno a prechádzajú osemnásťmesačnou liečbou v zariadení, kde sa zbavujú rôznych závislostí. Nuž, pravdu mal svätý Vincent de Paul (1581 – 1660), francúzsky kňaz a rehoľník, ktorý rozumel nielen svojej dobe. Porozumel by určite aj tej dnešnej, plnej osamelých dôchodkýň (i dôchodcov) a zanechal nám aj tento nadčasový odkaz: „Milovať Boha znamená potiť sa pre človeka.“
