Keď vlani 8. mája vyšiel z komína Sixtínskej kaplnky biely dym a na balkóne Baziliky svätého Petra sa objavil americký augustinián Robert Francis Prevost, mnohí vo Vatikáne aj mimo neho zostali zaskočení. Americký pápež? Po roku pontifikátu je zrejmé, že nejde o „amerického pápeža“ v politickom zmysle slova. Lev XIV. sa skôr ukazuje ako muž, ktorý rozumie americkej mentalite, no zároveň sa jej nebojí postaviť. A práve to z neho robí jednu z najvýraznejších morálnych autorít dnešného sveta.
Pápež pokoja v čase hlučného sveta
Jeho prvé slová po zvolení neboli o reformách, ekonomike ani cirkevných konfliktoch. Z balkóna Baziliky svätého Petra zaznel jednoduchý Kristov pozdrav: „Pokoj vám!“
Bola to štartovacia čiara i ukazovateľ smeru nového pápeža. Mier sa stal ústrednou témou jeho pontifikátu. V čase vojen, polarizácie a agresívneho nacionalizmu začal Lev XIV. hovoriť o „odzbrojujúcom pokoji“ a o potrebe znovuobjaviť dôstojnosť človeka. Nie teatrálne ani revolučne. Skôr spôsobom, ktorý pripomína tichého učiteľa než tribúna davov.
Spočiatku pôsobil opatrne a zdržanlivo. Vatikánski pozorovatelia hovorili o pápežovi, ktorý si ešte len hľadá hlas. Nevyvolával konflikty, vyhýbal sa ostrým formuláciám a vo vnútrocirkevných témach postupoval veľmi zdržanlivo. Reformne naladení katolíci boli sklamaní, konzervatívci zas opatrne dúfali, že po Františkovi prichádza pokojnejšie obdobie.
Nie František II.
Spočiatku sa mnohí snažili zaradiť nového pápeža do jednoduchých kategórií. Bude pokračovaním Františka? Alebo návratom ku konzervatívnejšiemu štýlu?
Po roku je jasné, že Lev XIV. nie je ani jedno, ani druhé.
V mnohom nadväzuje na Františkov dôraz na synodalitu, periférie a chudobných. No robí to svojím spôsobom. Menej spontánne, menej emotívne, viac premyslene a systematicky. Kým František často improvizoval a šokoval, Lev pôsobí ako muž stratégie a vnútorného pokoja.
Aj navonok je rozdiel viditeľný. Vrátil sa do Apoštolského paláca, nosí tradičnejšie pápežské oblečenie, pravidelne odchádza na odpočinok do sídla Castel Gandolfo. Nie preto, že by chcel „zrušiť Františka“, ale preto, že jeho povaha je iná. Je estét, intelektuál a človek disciplíny.
Vo vnútri Cirkvi sa zatiaľ nepustil do dramatických reforiem. Skôr sa snaží upokojiť atmosféru po rokoch silných napätí medzi progresívnymi a konzervatívnymi prúdmi. Mníchovský arcibiskup kardinál Reinhard Marx ho nazval „mužom, ktorý zasypáva priekopy“.
Citlivé témy? Áno. Revolúcie? Nie.
Jedným z príkladov je pápežova reakcia na otázku požehnávania homosexuálnych párov. Lev XIV. dal jasne najavo, že nesúhlasí s formalizovanými obradmi, ktoré by sa podobali obradom uzavretia manželstva. Zároveň sa však vyhýba tónu odsudzovania.
Keď sa ho novinári pýtali na Nemecko, kde niektoré diecézy zavádzajú požehnania pre páry rovnakého pohlavia, odpovedal diplomaticky: Cirkev má byť otvorená každému, no nie všetko, čo je pastoračne možné, je zároveň múdre pre jednotu Cirkvi.
Práve v tom spočíva jeho štýl. Nehovorí revolučné vety, ale ani nezatvára dvere. Neútočí, ale zároveň ustupuje len veľmi opatrne.
Pre jedných je to slabosť. Pre iných znak zrelosti.
Pápež proti únave sveta
Azda najzaujímavejšie na Levovi XIV. je, že v čase informačného hluku pôsobí takmer starosvetsky. Nehrá sa na celebritu, nevytvára mediálne gestá každé dva dni a nevládne cez emócie sociálnych sietí. Niektorí vatikanisti ho prirovnávajú k dirigentovi orchestra v porovnaní s pápežom Františkom ako „rockovou hviezdou“.
Pápež Lev XIV. si buduje autoritu pomaly – slovami a gestami, ktoré majú váhu možno aj preto, že ich nie je priveľa.
Keď oznámil, že na americký Deň nezávislosti nepôjde do USA, ale na Lampedusu – ostrov migrantov –, je to silnejší odkaz než desiatky prejavov. Keď hovorí o vojne, neznie ako ideológ, ale ako dušpastier, ktorý vidí zomierať konkrétnych ľudí.
Po roku pontifikátu preto Lev XIV. začína pôsobiť ako dôležitý paradox dnešnej doby: pápež, ktorý nekričí, a predsa ho počuť čoraz viac.
Možno práve preto, že svet je už unavený z tých, ktorí kričia neustále.
