Rímskokatolícka cirkev si 21. mája pripomína svätého Krištofa Magallanesa Jaru, mexického kňaza a mučeníka, ktorý položil život za vieru počas krvavého prenasledovania Cirkvi v Mexiku – bez rozsudku, bez obhajoby –, keď sa potajme chystal slúžiť svätú omšu. No ešte predtým odpustil svojim katom, rozdal im svoje veci a dal im rozhrešenie.
Krištof Magallanes sa narodil 30. júla 1869 na ranči San Rafael v mestečku Totatiche v mexickom štáte Jalisco. Bol synom roľníkov, vyrastal ako pastier oviec, no od mladosti v ňom horelo volanie k duchovnému životu. V devätnástich rokoch vstúpil do seminára v Guadalajare a v roku 1899 ho vysvätili za kňaza.
Po vysviacke pôsobil ako kaplán a čoskoro sa vrátil do rodného Totatiche, kde zmenil svoju farnosť na živé duchovné aj spoločenské centrum. Zakladal školy, dielne, katechetické centrá, zapájal sa do plánovania priehrady, elektrifikoval mlyn, pomáhal chudobným a roľníkom. Evanjelizoval aj domorodé huicholské komunity, ktoré boli do tej doby mimo dosahu tradičnej pastorácie.
Počas jeho života bola mexická spoločnosť rozdelená. Antiklerikálna ústava z roku 1917 spôsobila, že Cirkev prišla nielen o majetok, ale kňazov zbavili občianskych práv, zahraničných misionárov vyhnali a semináre zatvorili. Krištof nezaváhal. V roku 1915 otvoril tajný seminár vo svojej farnosti, ktorý sa rýchlo rozrástol a získal aj uznanie arcibiskupa z Guadalajary. Keď ho úrady zatvorili, otvoril nový a opäť v ilegalite. Vychovával budúcich kňazov pod rúškom noci, hôr a skromných podmienok.
Hoci sa ostro dištancoval od násilného odboja, ktorý vznikol počas takzvaného kristerského povstania v rokoch 1926 – 1929, bol falošne obvinený z podnecovania rebélie. Jeho jediné zbrane boli modlitba, svätá omša a Božie slovo. Aj to však stačilo štátnej moci na to, aby ho 21. mája 1927 zatkla, keď išiel slúžiť tajne svätú omšu na jednu farmu. V cele povzbudzoval spoluväzňov, udelil im rozhrešenie a ešte pred popravou odpustil svojim katom. 25. mája ho popravili zastrelením spolu s mladým kňazom Augustínom Calocom v meste Colotlán.
Jeho posledné slová boli jednoduché, ale silné: „Som nevinný a zomieram nevinný. Z celého srdca odpúšťam tým, ktorí sú zodpovední za moju smrť, a prosím Boha, aby preliatie mojej krvi poslúžilo pokoju v rozdelenom Mexiku.“
Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 22. novembra 1992, za svätého 21. mája v Jubilejnom roku 2000 spolu s ďalšími 21 kňazmi a troma laikmi, ktorých umučili počas prenasledovania Cirkvi v Mexiku. Ich výkrik „Nech žije Kristus Kráľ a Panna Mária Guadalupská!“ sa stal heslom celej generácie veriacich, ktorí za svoju vieru obetovali život.
Krištof Magallanes sa nestal svätým pre politický postoj ani pre odboj. Stal sa svätým, pretože žil evanjelium do poslednej chvíle: slúžil, učil, odpúšťal a miloval aj vo chvíli smrti. Bol pastierom, ktorý sa nebál vlkov.
Je pre nás mementom, že svätosť sa rodí aj v službe pokoju uprostred násilia.
