Saša, štyridsiatnička na vozíčku, po púti v Lurdoch po dvadsiatich rokoch odložila lieky na depresie. Hovorí, že v Lurdoch sa znovu narodila. „Pobyt tam mi dal živý vzťah s Bohom, veľmi osobný. Predtým bol pre mňa Boh niekto veľmi vzdialený, niekto, kto je v nebi, a ja na zemi. Ale teraz sme spolu 24 hodín denne! Všetko, čo sa u mňa cez deň vyskytne, riešime spolu, no dal mi hlavne pokoj do duše,“ vyznala sa žena, ktorá púť absolvovala spolu s Maltézskym rádom. Púte sú významným duchovným fenoménom Cirkvi. Čo okrem túžby po uzdravení privádza ženy na mariánske pútnické miesta?
Lurdy – miesto prerodu srdca?
„Poznám veľa ľudí, ktorí už viackrát putovali do Lúrd a zmenili spôsob života. Vplývali na svoje okolie. A celé rodiny sa zmenili. To je úžasné ovocie, ktoré sa dá na tomto mieste získať,“ hovorí pani Štefánia Gazdová z Plaveckého Štvrtka. Presviedča, že v Lurdoch zažila čosi, čo inde nenašla. S organizovaním pútí začala pred vyše tridsiatimi rokmi, keď ešte nemala založenú cestovnú kanceláriu. A dôvod?
„V roku 1991 sa vyskytla skupinka ľudí, ktorí túžili dostať sa do Lúrd. Bola som odvážna a sľúbila som im, že im všetko zabezpečím. Pritom vtedy som nemala ešte žiadne informácie ani kontakty na šoférov či na služby vo Francúzsku. Akýmsi zázrakom sa mi všetko podarilo. Aj ja som vtedy s nimi išla prvý raz na toto miesto,“ spomína si.
Odvtedy navštívila Lurdy viackrát. „Myslím si, že toto je miesto, kde sa stretáva medzinárodná bolesť. Vidíte tu chorých ľudí z každého kúta sveta a každý deň. Tá bolesť, ktorú tu vidíte, je však akoby zatienená niečím oveľa väčším, čo z nich vyžaruje, zvláštnym leskom pokoja, úsmevu. Ja tomu hovorím ‚odraz lúčov milostí, ktoré na nich dopadajú‘. To vyvoláva úžasný pokoj, lásku. Inde som to v takejto veľkej miere nezažila.
Musím pripomenúť slová pápeža Benedikta XVI., že toto je miesto omilostené pre lásku, kde množstvo ľudí nachádza kľúčik k tomu, aby sa im otvorili srdcia. Myslím si, že tu sú zasiahnutí aj nie veriaci. Milosť prítomná na tomto mieste im dopomáha hľadať pravdu. Na povestný lurdský kúpeľ v uzdravujúcej vode tu čakajú ľudia v pokore aj tri-štyri hodiny, a to s pokojom, modlitbou na perách. Ich pokoj sa zároveň stretáva s láskavosťou ľudí, ktorí ich obsluhujú. To ešte umocňuje zážitok z tohto miesta.
Po Svätej zemi, kde sa Ježiš Kristus narodil, kde zomrel a vstal z mŕtvych, a po Ríme, ktoré je srdcom kresťanstva, sú Lurdy najvýznamnejším pútnickým miestom. Veď tu ľudia nachádzajú svoju životnú rovnováhu, tu sa dotklo nebo zeme tým, že tu osemnásťkrát došlo k zjaveniam Matky Božej v nevľúdnej jaskyni. Toto miesto si Panna Mária, ktorá sa tu predstavila ako Nepoškvrnené počatie, vybrala a jednoduché dieťa Bernadeta Soubirousová sa stalo jej vyvolencom.
S nezlomnou vierou dokázala odovzdať Cirkvi a svetu všetky jej posolstvá. Nakoniec pred ňou museli kapitulovať aj svetské či cirkevné autority a 18. januára 1862 biskup Bertrand Laurence vydal dekrét, ktorý priznal zjaveniam v Lurdoch nadprirodzený charakter. Tu platí: Keď chceš prežiť naozajstný prerod vo svojom vnútri, choď do Lúrd. Tu nájdeš kľúčik, aby si si mohol dokorán otvoriť svoju dušu,“ vysvetlila pani Štefánia.
A pri návrate k téme Lurdy ešte doplní: „Za tie obdobia, čo navštevujem Lurdy, ľudia tam vždy išli so svojimi bolesťami, batôžkami starostí aj poryvmi srdca, očakávaniami, že toto všetko nechajú tam a vrátia sa domov posilnení. Každý tam zažije svoj zázrak. Nemusí to byť práve uzdravená ruka či noha, ale najmä srdcia sa tam menia,“ pripája cenný postreh skúsená organizátorka pútí, pre ktorú sa cesty na pútnické miesta stali aj živobytím, z ktorého cítiť priam vášeň ponúknuť i odovzdať ľuďom čo najviac pre duše.
Plačúca Madona mení životy
„Na tejto hore sa skutočne dejú veci, aké nikde inde na svete,“ takto opisuje poľská autorka Maria Winowska La Salette, dedinku učupenú v čarokrásnom prostredí francúzskych Álp v diecéze Grenoble v nadmorskej výške približne 2 000 m. Od iných ju odlišuje najmä jej mimoriadny príbeh, ktorý sa tu udial 19. septembra 1846 o tretej popoludní.
Už na druhý deň po zjavení plačúcej Madony začali ľudia vystupovať na túto „svätú“ horu a o päť rokov po zjavení sídelný biskup diecézy Grenoble Philibert de Bruillard vydal oficiálny dekrét. V ňom sa uvádza, že zjavenie Najsvätejšej Panny dvom pastierom má všetky znaky pravdivosti a veriaci ho môžu prijať ako hodnoverné. To sem začalo privádzať zástupy. Mnohé pútničky tu našli v plačúcej Panne Márii oporu, ktorej zverujú aj nemožné.
Maria Winowska to na svojej púti zažila tiež: „Obchádzam ostrú zákrutu a stretám ženu s opálenou tvárou, horským vybavením, bosú. Ide pomaly, po ostrých kamienkoch, na ktoré očividne nie je zvyknutá. Zdvihne na mňa šedé, verné oči a usmieva sa tak dojímavo, že nechtiac spomaľujem krok. Reč o ničom trvá len minútu. Neznáma hovorí tak, ako keby som jej bola veľmi blízkym človekom. Nevypytuje sa na nič, hovorí len o sebe.
Na konci vojny jej 16-ročný syn utiekol do Anglicka. Sfalšoval papiere, predstieral dospelého. Dostal sa do školy pre pilotov, začal lietať, spadol a niet po ňom ani slychu. Zároveň jej dcéra ochorela tak ťažko, že lekári jej nedávali nádej. Vtedy matka išla po záchranu k Panne Márii. Aj keď bola zima, prišla bosá. Unášali ju krídla bolesti srdca. Až vtedy som po prvýkrát pochopila jej slzy. Trápil ju vietor a sneh, nohy krvácali. Na bielych hrebeňoch nebolo živej duše. Z posledných síl prišla na sväté miesto. Posťažovala sa a dala sľub: „Kto by pochopil, keď nie Ona? Hovorila som ako matka matke.“ Vrátil sa zázračným spôsobom zachránený syn. Vyzdravela dcéra.
A odvtedy matka rok čo rok spĺňa sľub. Ide bosá pútnickým chodníkom z Corps. Len už nie v zime, ale v lete. Rozpráva jednoducho. Pani z La Salette skúša. Ale nikdy nie nad naše sily, iba keď jej niekto dá právo a sám podstúpi strmú cestu pokánia. „S dušami sa tu stávajú zvláštne veci. Sú takí, čo sa sem boja prísť. A vy ste tu prvý raz?“ skúmavo sa na mňa zadíva a znova sa usmieva. Má šedivé vlasy a v očiach tak veľa slnka. Súhlasím kývnutím. „Tak si dávajte pozor. Nikdy sa nevie, čo môže vzniknúť z takejto púte. Poznám aj takých, ktorých Panna Mária obrátila naruby. Niekedy nič. Ale niekedy akoby šupiny spadli z očí. Tunajšie milosti nie sú ľahké…“ čítame v „duchovnom cestopise“ poľskej spisovateľky.
La Salette a návod, ako prežiť
Od 20. augusta 1879 stojí na mieste zjavenia v La Salette kostol, ktorý je dnes bazilikou. A vznikla tu rehoľa Misionárov Božej Matky Lasaletskej, tzv. saletínov, ktorá sa dodnes stará o pútnické miesto. Je považované za jedno z najkrajších na svete a najviac uchránené od masového turistického ruchu. Na ploche, kde sa dvom pastierikom – jedenásťročnému Maximinovi Giraudovi a štrnásťročnej Mélanii Calvatovej – zjavila „krásna pani“, sú výjavy tejto udalosti v podobe kovových súsoší. Pomedzi ne sa tiahne krížová cesta.
Spomínaná autorka vo svojej knihe Kto mi vráti slzy o tomto mieste ešte poznamenáva: „Žiadne iné zjavenie nevyvolalo toľko pobúrení, kritiky a niekedy aj jedovatých útokov. Viacerí nemohli a nemôžu darovať svoju pokoru tej, ktorá sa volá Služobnicou Pána. Radi si uctia Kráľovnú, ale ako ju možno vidieť v tej žene, ktorá horko plače? (…) Kde je kľúč tohto tajomstva? (…) Ako im vysvetliť, že najväčším nešťastím nie je utrpenie, ale hriech? (…) Hľa, v zástere ako obyčajná žena sedí na tomto kameni, opretá lakťami o kolená, tvár má ukrytú v dlaniach a plače.“
Winowska pripomína, že prosté deti si Panna Mária vybrala, aby prostredníctvom nich odovzdala svetu posolstvo pokánia v čase, keď Európa bola ťažko chorá. „Prvým a najdôležitejším zázrakom v La Salette,“ píše P. Boissan, „bolo obrátenie celého okolia. Ktokoľvek sa vyškriabal na svätú horu či na bohoslužby, či zo zvedavosti, vrátil sa úplne vymenený.“
Keď sa v istom čase spýtali pápeža, čo obsahujú lasaletské tajomstvá, odpovedal: „Chcete vedieť? Podobajú sa slovám evanjelia: Keď nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete,“ píše autorka. La Salette pútnikov síce pomyselne vracia do doby, keď Francúzsko zbieralo horké ovocie revolúcie, ale ešte i dnes, takmer 180 rokov od spomínaných zjavení sem ročne privádza tisícky pútnikov, ba i dobrovoľníkov, ktorí im tu slúžia.
A čo sem pred časom priviedlo Katarínu Polákovú z Bratislavy? Na miesto sa v mysli vracia, nazerajúc do zápiskov, ktoré nezaprú pohľad výtvarníčky. Píše, akoby maľovala: „Vchádzame do tichého prázdneho chrámu. Práve sa skončila svätá omša a doznievajú zvuky malého organa. Vitráž Zjavenia Pána vpúšťa svetlo do strohého priestoru. Pri bočnom oltári stojí socha Panny Márie. Je iná, ako ju poznáme. Je oblečená v ľudovom francúzskom kroji. A tu pri nej odovzdávame naše poďakovania i prosby. Viem, že má k nám tri prosby: modlitbu, pôst, svätenie nedele.
Pred chrámom kamennými chodníkmi prechádzame na miesto zjavenia Panny Márie Mélanii a Maximinovi. Je pre mňa neuveriteľné, že takéto deti v takýchto výškach pásli stáda. Prichádzame k trojici sôch v životnej veľkosti. A akoby Panna Mária prehovárala aj k nám. Načúvame a naberáme vodu. Nielen do fľaštičiek, ale aj do vlastných duší. Lebo toto miesto je pusté. Odkrýva vlastnú pustotu každého pútnika. Zoblieka vás.
Priam vás núti naplniť sa tým druhým svetom. Ísť a skúmať ten Boží. Lebo iba s vnútorným bohatstvom môže človek žiť a prežiť v tomto prostredí. Návod, ako prežiť, nám dáva Panna Mária. Nie zbytočne, nie náhodou. Tu nie je čoho sa zachytiť. Žiadne pozlátko, žiadna ľudsky vytvorená krása. Žiadny únik. Vizuálny pôst, ktorý vás vedie k vlastnému vnútru. V ňom sú odhalené všetky negatíva. A na ich prekonanie potrebujete nový výstup. Ten je vám ponúknutý ako návod, riešenie, ale tiež ako bohatstvo a možné naplnenie.“
Zápisky dopĺňa Bratislavčanka zrelého veku aj ďalšími postrehmi: „V La Salette nás obklopovala velebnosť krajiny. Je hlbokou výzvou. Núti nás hľadať hodnoty, odkryť vnútro, milosťou znovu tvoriť ornament. Ako záchytný pás pre naše bytie. A ako nám pripomína Biblia, v siedmy deň Boh dokončil svoje dielo a odpočíval. Nie náhodou zaznel v La Salette apel na svätenie siedmeho dňa. Siedmy deň je ako palác v čase, ktorý je kráľovstvom pre všetkých, a nie je to dátum, ale je to atmosféra, povedal jeden mysliteľ.
Je to vzťah medzi vesmírom, stvorenstvom a Bohom: že odpočívajúc posväcujeme jeho meno. Je to inšpirácia k ušľachtilému žitiu. Odpočinutie v biblickom zmysle znamená blaženosť, harmóniu, mier. Základ pre šťastie života. Zastavenie boja, sváru, strachu, nedôvery, je to deň vďaky. A znamená to, ako povedal iný autor, byť zamilovaný do večnosti. A toto bol jeden z apelov, prosieb, ale aj prianí Panny Márie. V La Salette som pochopila, že som ešte nedozrela na žitie v takomto prostredí. Obdivujem mníchov a ľudí, ktorí tam žijú 24 hodín denne. Ešte nemám také bohaté vnútro…“ odkrýva, čo sa jej ozvalo v duši.
Medžugorje – miesto obrátení
Asi najviac slovenských pútničiek rok čo rok vyráža do Medžugorja v Bosne a Hercegovine. Dôvod, ktorý sem pútnikov privádza, je známy: 24. júna 1981 sa tu šiestim deťom zjavila Panna Mária, pričom zjavenia trvajú dodnes. Je tu uctievaná ako Kráľovná pokoja. Práve v tomto roku 19. septembra udelil Vatikán pre Medžugorje Nihil obstat a umožnil tak verejnú úctu na tomto mieste, hoci ešte stále to neznamená oficiálne uznanie nadprirodzeného charakteru medžugorských zjavení Cirkvou.
Podľa niektorých zdrojov sa tu za uplynulých 30 rokov zrodilo už vyše 800 duchovných povolaní. Mnohé pútničky sem chodia opakovane aj niekoľkokrát do roka. Jednou z nich je pani Eva Hajdamárová z Levíc, ktorá sem vodí pútnikov aspoň dvakrát ročne.„Ja to beriem ako službu pre ľudí. Takto zároveň ‚apoštolujem‘ Pánu Bohu a Panne Márii a robím im tým radosť. Ale nie je to jednoduché, lebo vždy, keď pripravujem novú púť, zažívam aspoň týždňové útoky Zlého: rodina štrajkuje, pohádame sa na banalitách, ktoré by nám inokedy nenapadli. Ale akonáhle si sadneme do autobusu, všetko akoby uťalo.
Ovocie pútí cítim u celej rodiny, dotklo sa to oboch dcér aj manžela, ktorý nedávno zomrel. Spomínam si, že keď som išla prvý raz do Medžugorja, vtedy som na Hore zjavenia pri kríži celý deň preplakala, ale pritom mi bolo dobre na duši. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Keď som sa s tým zdôverila kňazovi, povedal mi: ‚Očisťujete sa.‘ Nikdy na to nezabudnem!“
Najväčšou odmenou pre ňu je, keď po každej púti počuje od pútnikov slová: „Evka, ďakujeme!“ Viac nepotrebuje. A rovnako ju tešia ich svedectvá, ktoré zaznievajú v autobuse pri návrate domov. Najmä od tých, čo boli prvýkrát. „Tam sa nebo dotýka zeme. Cítiť tam pokoj a silnú prítomnosť Panny Márie. Človek tam nadobúda živú vieru, pokoru, trpezlivosť. Celkove sa mi život otočil po tých púťach,“ zhodnotí pani Eva.
Púť ako reštart vo viere
Katarína z Levíc, matka štyroch synov, sa do Medžugorja chystala štyri roky. „Podarilo sa mi prísť aj s manželom. Mocným zážitkom bolo požehnanie, ktoré udeľovalo prítomným asi štyristo kňazov. Takú silu som ešte nezažila! Tu som si uvedomila, že musíme pre tú našu vieru urobiť viac. Táto naša tradičná viera, to je málo. A púte dajú človeku veľmi veľa. Mala som svoje úmysly, s ktorými som sem išla, hlavne uzdravenie. Mám zdravotné problémy, aj manžel, ale aj duchovné, lebo stagnujeme. Chcela som sa vo viere posunúť. Doteraz som prosila o všeličo, teraz chcem viac ďakovať.
Viackrát sme tu prežili malé zázraky, ako si ľudia navzájom pomáhali. Jeden z mojich synov tu už prežil tri týždne, ďalší ženatý je cestovateľ, budem ho nabádať, aby sem prišiel. Modlia sa za dieťatko a tu sa dejú zázraky. A budem sa snažiť po tejto púti, aby na mne videli, že mi to čosi dalo. Lebo svedectvo je viac ako slová,“ uzavrela mozaiku zážitkov Levičanka Katarína.
„Je možné vniknúť viac do Máriinho tajomstva, až k samému prameňu, z ktorého sa živí jej duchovný život? Anjel pri zvestovaní nás k tomu vyzýva… Nuž, Gabriel namiesto oslovenia Panny ‚Mária‘ odhalí jej nové meno: „Zdravas, milostiplná,“ teda „ktorá si dospela k milosti“, „omilostená“. Takže kým Božie meno je Láska, je jedna žena Milosť. Sú tu dve priepasti: tá, ktorá vrchovato obdarúva, a druhá, ktorá prijíma,“ píše český karmelitán páter František od Panny Márie v jednej z meditácií. V týchto slovách možno nájsť aj zhrnutie podstaty pútnických ciest na mariánske posvätné miesta.
