10. september je Svetovým dňom prevencie samovrážd. Tento deň pripomína bolestivú skutočnosť, že samovražda je závažným a aktuálnym problémom. Na Slovensku bolo v roku 2024 zaznamenaných 467 samovrážd a 808 samovražedných pokusov. Znamená to, že denne si siahol na život minimálne jeden človek. Každá strata blízkeho je bolestivá. V prípade samovraždy však v srdci zostáva množstvo nezodpovedaných otázok, mučivé pocity viny i pochybnosti vo viere. Kde hľadať nádej čeliac realite dobrovoľne ukončeného života? A je toto rozhodnutie skutočne dobrovoľné?
Samovrah je často kruto posudzovaný a označovaný ako sebec, ktorý nedbal na rodinu, blízkych či rušňovodiča. Prípadne si myslíme, že skutočne veriaci človek nikdy samovraždu nespácha. Pred očami mám dnes tváre tých, ktorí so mnou odvážne zdieľali úmysel ukončiť život alebo sa o to, našťastie, neúspešne pokúsili. Bolesť duše pred pokusom o samovraždu je nepredstaviteľná. Veriaci nie sú uchránení od chorôb duše, ťaživej osamelosti ani rizika samovraždy. V situácii zúženého vedomia sa môže vedomie dôsledkov pre okolie, ale aj perspektíva večnosti či posledný záblesk viery úplne stratiť. Ten, kto si myslí, že to nie je možné, podobnú temnotu veľmi pravdepodobne nikdy nezažil.
Samovraždy sú opradené mnohými mýtmi. Skúsme si preto namiesto nich pripomenúť a vysvetliť zopár dôležitých faktov.
Samovrah má právo na cirkevný pohreb a nestráca nádej na spásu. V novom Kódexe kánonického práva, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1983, nie sú samovrahovia uvedení medzi osobami, ktoré by mali byť vylúčené z cirkevných pohrebných obradov. Napriek tomu, že samovražda v očiach Cirkvi ostáva závažným previnením voči Bohu, sebe i blížnym, v priebehu posledných desaťročí bol prepracovaný spôsob posudzovania okolností, za akých bol čin spáchaný. V Katechizme Katolíckej cirkvi je aktuálny postoj k samovraždám a samovrahom opísaný v článkoch 2280 – 2282, kde sa uvádza, že „ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha“. Katechizmus tiež pripomína, že „nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život“.
Psychické ochorenia sú spojené so zvýšeným rizikom samovrážd. V roku 2019 bolo na Slovensku 76,3 % samovražedných pokusov spáchaných jednotlivcami s potvrdenou psychiatrickou diagnózou. Je pravdepodobné, že reálny výskyt duševných porúch u samovrahov je ešte vyšší, vo viacerých prípadoch však nikdy neboli diagnostikované. Americký kresťanský psychiater Kheriaty uvádza výsledky štatistických zisťovaní v USA, ktoré hovoria až o 95 %-nom výskyte psychiatrickej diagnózy u samovrahov. K potenciálne rizikovým diagnózam patrí depresia, bipolárna porucha a psychotické ochorenia. Až štyria zo sto ľudí trpiacich depresiou spáchajú dokonanú samovraždu, viacerí sa o samovraždu pokúsia neúspešne a väčšina bojuje so samovražednými myšlienkami. Depresiu, ktorá je súčasťou depresívnej alebo bipolárnej poruchy, treba vždy považovať za potenciálne smrteľné ochorenie. Pre pozostalých má veľký význam najmä zmienka o zníženej miere zodpovednosti za čin u človeka, ktorý trpí psychickými ťažkosťami, v dôsledku čoho jeho konanie nie je dostatočne racionálne, vedomé a dobrovoľné.
Samovražde možno predísť, ak človek dostane včas adekvátnu pomoc. K samotnému skutku sa ľudia odhodlajú vo vyhrotenej situácii, keď pociťujú extrémne zúfalstvo, úzkosť, smútok a beznádej, často posilnení alkoholom. Ak by v tejto situácii dostali potrebnú pomoc a emočnú podporu, je možné, že by mohli ešte žiť. Nie všetkým samovraždám možno zabrániť, v mnohých prípadoch by to však možné bolo. Keď sa trpiaci človek nachádza v samovražednej kríze, mimoriadne nápomocné je, ak sa nájde osoba (najlepšie odborník), ktorá mu pomôže zastaviť sa a prečkať ťažké chvíle. Každý by mal dostať šancu povedať niekomu o svojom trápení v situácii, keď sa smrť ponúka ako jediné východisko. Z dlhodobého hľadiska je riešením podpora trpiaceho pri vyhľadaní adekvátnej liečby akýchkoľvek duševných ťažkostí. V terapeutickom procese je pre prípad samovražedných myšlienok vytváraný krízový plán.
Človek, ktorý si siahne na život, nie je sebec. Samovražda jednotlivca vždy zasahuje viacerých ľudí v blízkom i vzdialenejšom okolí obete. Ak si blízky človek siahne na život, jeho najbližší sú konfrontovaní neraz s celoživotnými výčitkami svedomia a traumatickými ranami. Mohli tomu zabrániť? Nezanedbali niečo? Napriek tomu, že spomienka na ľudí, ktorým skutkom ublížim, môže odvrátiť samovražedný úmysel, v stave absolútneho zúfalstva človek nie je schopný uvažovať o dôsledkoch svojho činu. Rozhodne nemá v úmysle spôsobiť bolesť svojim najbližším, avšak v danej chvíli nedokáže konať inak. Pozostalým môže pomôcť predstava, že trpiaci človek zomrel následkom ochorenia / duševného stavu, za ktorý nebol v plnej miere zodpovedný a za ktorý nenesú zodpovednosť ani oni samotní.
Človek so samovražednými myšlienkami sa môže usmievať. Ľudia, ktorí si siahli na život, mohli v posledných chvíľach pôsobiť bezstarostným dojmom – akoby im nič nebolo. Človek s depresiou môže byť vysoko funkčný, a pritom vnútri skrývať hlbokú bolesť. Vlna pokoja a šťastia môže byť spojená so spracovaním rozhodnutia ukončiť život. Dôležité je načúvať svojim blízkym a nenechať sa oklamať úsmevom.
Všetci sme povolaní k blízkosti. Téma samovraždy sa týka každého, kto v zúfalých bratoch a sestrách túži vidieť obraz trpiaceho Krista. Neubližujme, nehodnoťme, a ak je to možné, ponúknime svoj súcit, počúvajúce ucho a pomocnú ruku. Svoju blízkosť môžeme (nielen) 10. septembra vyjadriť aj symbolom bodkočiarky, ktorý ukazuje, že život i po náročnej vete môže pokračovať ďalšou. Nezabudnime ani na modlitbu za tragicky zosnulých, ako aj tých, v ktorých ich smrť zanechala prázdne miesto a množstvo otáznikov. Realita (ne)dobrovoľnej smrti sa môže stať skutočne hlbokým pozvaním k nádeji.
