Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. (Jn 10,10)
Tieto Kristove slová z dnešného evanjelia nadobúdajú v dnešný deň tu v Košiciach osobitný význam. Dnes sú Košice miestom, odkiaľ sa do celého Slovenska má niesť hlas o radosti zo života, o úcte k životu, o ochrane života najslabších.
Témy dnešného dňa sú témami, ktoré sú stále prítomné v našom spoločenskom živote i v živote každého jednotlivca. Sú to témy, pri ktorých sa striedajú argumentačné línie a ktoré vyvolávajú nevyhnutne aj kontroverzie, ale ktoré nás nesmú nechávať ľahostajnými.
Častokrát som si kládol otázku, prečo je ešte stále aj dnes potrebné vracať sa k téme úcty a ochrany života nenarodených detí… Ako je možné, že táto téma nie je úplne jasná a všeobecne prijímaná? Uvedomil som si pritom jeden aspekt, ktorý som doteraz až tak nevnímal. V mojej predstave totiž jednoznačná argumentačná línia by mala viesť k jasným uzáverom.
Ako to, že to nie vždy funguje? A postupne začínam stále viac chápať, že otázka ľudského rozhodovania nie je postavená výlučne na racionálnych argumentoch. Človek je tvor nielen racionálny, ale aj emotívny. A platí to dokonca aj v takej otázke, ako je rozhodovanie o ľudskom nenarodenom živote.
Na toto zabúdame pri argumentácii o legalite a princípe ospravedlnenia možnosti potratov, alebo ich morálnej a aj legálnej neprípustnosti.
Otázka súcitu, teda emócie, je dôležitejšia, alebo – lepšie povedané – viac pohýnajúca k rozhodovaniu ako otázka racionálneho hodnotenia.
Zástancovia potratov sa preto vyhýbajú stretnutiu „zblízka“ so situáciami, o ktorých vedia, že by ich mohli emotívne ovplyvniť vo vzťahu k počatému dieťaťu, a vyberajú pre svoju argumentáciu len tie situácie, ktoré ich emotívne utvrdzujú v správnosti „možnosti voľby“ potratu, kladúc dôraz na pocity a situáciu tehotnej ženy.
Zástancovia potratov nechcú napríklad vidieť videozáznam spôsobu, akým prebieha umelý potrat, nechcú ani, aby ho videli ženy alebo dievčatá, ktoré sa rozhodujú, či ísť alebo nejsť na potrat.
Dráždivo pôsobí už prezentácia jednotlivých vývojových stupňov dieťaťa, napríklad aj obyčajným obrázkom, prípadne plastovým modelom. Za provokatívne sa považuje už ukázanie nástrojov, ktorými sa potrat vykonáva, a vysvetlenie ich funkcie a spôsobu používania.
Prečo tá prudérnosť? Prečo tá nervozita prechádzajúca až do hysterického protestu voči takejto vizualizácii? Buď ide o bežný chirurgický zákrok odstraňujúci nejaký „zhluk buniek“, niečo na spôsob bradavice, pásomnice alebo polypu – alebo… alebo nie… a keď to nie je to isté, čo potom to je?
Pri otázke potratov je totiž oveľa jednoduchšie vcítiť sa do vnútorného sveta ženy vystavenej nechcenému, neočakávanému, obávanému tehotenstvu, teda do nepríjemnej, kritickej situácie zdanlivo alebo aj skutočne ovplyvňujúcej priťažujúcim spôsobom život ženy, ako do ťažko predstaviteľnej situácie počatého dieťaťa, ktorému síce ide o život, ale ktoré nevie svoje pocity opísať a vyjadriť, ktoré nemá „tvár“ a s ktorým je nám ťažšie identifikovať sa.
Všimol som si, že existuje aj iný rozdiel vo vnímaní argumentov. Takýto spôsob vnímania, prežívania a argumentovania je typickejší pre ženskú časť verejnosti pri úvahách o potrate. V takomto prípade sa viac uplatňuje pohľad „zvnútra“, teda z pohľadu rozhodovania ženy, teda rozhodovania, ktoré rieši jej osobnú situáciu. V takej situácii neprevažuje záujem o racionálnu diskusiu, ale skôr silná túžba – aby celá táto situácia tu nebola, alebo aby tu už nebola, aby sa problém vyriešil a hlavne aby sa nehovorilo príliš o tom, ako bude riešený.
Je pritom neoddiskutovateľnou pravdou, že vnútorný pocit sprevádzajúci tehotenstvo – a zvlášť nechcené, odmietnuté tehotenstvo, celú emotívnu a aj hormonálnu vnútornú búrku – nikto z mužov nedokáže prežiť rovnako intenzívne, môže si ho len predstavovať a snažiť sa pochopiť.
To je slabé ohnivko spoločenskej diskusie, ak debatu zo strany zástancov života vedie mužské publikum, pristupujúce k otázke pragmaticko-racionálne, argumentačne, prípadne z pohľadu legálneho rozmeru, zoči-voči publiku, ktoré sa cíti otázkou dotknuté bytostne, ontologicky, vnútorne, teda k publiku ženskému.
Preto je dôležité, aby sa do debát o nemorálnosti a neakceptovateľnosti potratu argumentačne viac zapájali ženy, ktoré by dokázali do nich vniesť práve tento intímnejší a citlivejší „vnútorný“ pohľad, zohľadňujúci inú argumentačnú silu jednotlivých dôvodov.
Otázku „cítenia“ pritom zneužívajú zástancovia potratov. Ich argumentačná logika sa opiera o tvrdenie, že „plod“, teda tento „súhrn buniek“, nič necíti, nič nevie, nič nemôže chcieť atď., na rozdiel od ženy, ktorá nechceným tehotenstvom trpí, ktorá je v núdzi, ktorá musí niesť bremeno atď.
Čomu a komu teda treba dať prednosť? Keďže „plodu“, „embryu“ vraj chýba individuálne vedomie, preto zoči-voči emocionálnemu stavu nepohodlia – „distressu“ ženy má vraj prevážiť vôľa a možnosť odstránenia jej psychologického alebo praktického diskomfortu – „distressu“ odstránením jeho zdroja, teda „tehotenstva“, teda presnejšie povedané: dieťaťa.
Argumentácia zástancov života vychádza z technicky, biologicky a morálne neoddiskutovateľnej a jedinej správnej úvahy, totiž že neexistuje kvalitatívny „skok“ medzi prvou zygotou, morulou či blastulou a „hotovým“ človekom pred narodením, po narodení alebo v dospelosti – vždy je to len otázka kvantitatívneho vývoja, ktorý, isteže, umožňuje aj diferenciáciu a rast istých vonkajších individuálnych prejavov, ale nemení dôstojnosť a hodnotu ľudskej bytosti.
Absencia identifikovateľného kvalitatívneho skoku pritom nie je vecou „názoru“, a už vôbec nie otázkou náboženskou. Je to jednoduchý neoddiskutovateľný vedecký fakt, všeobecne uznávaný v odbornej verejnosti. Je to taký jednoznačný fakt, že našiel svoje vyjadrenie dokonca aj v európskom legislatívnom procese laických inštitúcií.
Rozhodnutie Rady Európy napríklad pri vydávaní odporúčaní a smerníc týkajúcich sa umelého oplodnenia, manipulácie s genetickým materiálom a s embryami v rezolúcii č. 1100/1989 uvádza:
„S embryom a ľudským plodom musí byť nakladané s úctou voči ľudskej dôstojnosti. (…) Ľudské embryo, aj keď sa vyvíja v jednotlivých za sebou nasledujúcich fázach, ktoré označujeme rozličnými termínmi (zygota, morula, blastula, predembryo, embryo, plod) a prejavuje postupnú diferenciáciu vo svojom organizme, vždy si však zachováva nepretržite svoju biologickú a genetickú identitu.“
Podobne aj rezolúcia Rady Európy zo 16. marca 1989 potvrdzuje:
„Je isté, že ľudský život sa začína od oplodnenia a bez akýchkoľvek kvalitatívnych skokov sa trvalo rozvíja až do smrti. (…) Každej ľudskej bytosti ako takej má byť teda priznaná ľudská dôstojnosť.“
Ale úplne oprávnene mi poviete, že táto úvaha však nemá taký silný emotívny drive, a to práve preto, že je „racionálna“ alebo „striktne biologicko-antropologická“, prípadne „filozoficko-antropologická“. Nezasahuje našu nad-racionálnu, emotívnu rovinu, ktorá je silným, a častokrát dokonca najsilnejším motivátorom nášho postoja a rozhodovania.
Tu je teda limit prípadného typicky „mužského“, legalistického, technického uvažovania. Absencia kvalitatívnych skokov ako dôvod priznania ľudskej dôstojnosti každej ľudskej bytosti od prvej chvíle počatia – to je perfektne presné, ale je to technická informácia, vyjadrenie, ktoré nevyvoláva bezprostrednú emóciu.
Nefunguje príliš – alebo takmer vôbec – v debate so ženským publikom, ktoré bolo a je práve naopak tak dlhodobo klamané, že až istá, nie zanedbateľná časť uverila tomu, že možnosť potratu je prejavom individuálnej slobody, že je vyjadrením slobody, ktorú žena ako nositeľka ťarchy ťarchavosti musí mať.
Používa sa pritom argument, že ak by to tak nebolo, tak žena bude považovaná za neslobodnú osobu prinútenú robiť to, čo nechce, v tomto prípade „donosiť“ dieťa.
A do tejto úlohy neslobodnej bytosti ju vraj tlačia muži, niekedy a niekde – ako napríklad v Poľsku – aj zákony, a predovšetkým vraj Cirkev, ktorá sa neustále stará ľuďom do spální a ženám do materníc.
Toto dlhodobo podsúvané, vysoko emotívne a dobre fungujúce klamstvo hrajúce na city a negujúce racionálny rozmer argumentov funguje, žiaľ, takmer bezchybne a formuje mentalitu celých generácií.
Muži si už zvykli, že do veci tehotenstva nemajú čo hovoriť, že ich sloboda rozhodovať o živote aj ich dieťaťa nehrá žiadnu rolu – môžu byť tak maximálne zdrojom materiálneho zabezpečenia v prípade, že žena dieťa donosí, a tak sa oň nutne budú musieť postarať.
K tomu ich okrem iného úplne logicky a spravodlivo donúti aj zákon. Ak sa vzťah rozpadne, tak dieťa spravidla pripadne žene a mužovi pripadne len povinnosť finančného príspevku.
Ak sa žena rozhodne plod ich vzťahu zničiť, tak muž sa môžu rozliať na kolomaž, ale nijako jej v tom nesmie zabrániť a žiadnu kompenzáciu za to, že prišiel o dieťa – o syna či dcéru –, mu nikto nikdy nedá. Otcovstvo je v porovnaní s materstvom – alebo odmietnutým materstvom – zdegradované na úplnú nulu. Je to spravodlivé? Isteže nie, ale koho to zaujíma!?
Viem, o čom hovorím: bol som rodinným známym a bol som doma v rodine, kde muž kľačal pred manželkou a so slzami ju prosil, aby nešla na potrat. Kľakol som si k nemu aj ja, pretože som ich oboch poznal a mal rád – ale nič nepomohlo. Strach ženy, že sa dieťa nenarodí zdravé, že bude poškodené – ako jej povedali lekári –, bol silnejší a priviedol ju k rozhodnutiu, aby v siedmom mesiaci odišla do inej krajiny, kde jej potrat – či predčasný pôrod – aj v tomto štádiu tehotenstva vykonali. Nikdy som nevidel chlapa tak zúfalo plakať, až mu bolo na zomretie – on chcel prijať aj nezdravé dieťa, ktoré by možno zakrátko zomrelo; on by ho aj prijal, aj pochoval – takto však skončilo v spaľovni bioodpadu. Bolo to dievča, bola to aj jeho dcéra, mala sa volať Sára…
Racionálne argumenty nefungujú najmä u tej časti ženskej verejnosti, ktorá sa v minulosti z najrozličnejších dôvodov rozhodla (alebo bola dohnaná, osobami či okolnosťami dotlačená k rozhodnutiu) pre tzv. umelé ukončenie tehotenstva a nesie si v sebe nespracovanú, nevyslovenú či potlačenú a nevyliečenú traumu, alebo u tých mužov a žien, ktorí podnietili alebo podporili takéto rozhodnutie u niekoho zo svojich blízkych alebo známych, alebo u osoby, ktorá je presvedčená, že v podobnej situácii nečakaného a nechceného tehotenstva by chcela mať legálne otvorené zadné dvierka pre možnosť zbaviť sa takejto „ťarchy“, teda ťarchavosti.
Prečo si myslíte, že aj na Slovensku vyvoláva otázka ochrany života toľko negatívnych, niekedy až agresívnych postojov? Tých 1 350 000 nenarodených – zabitých či „prerušených“ – za posledných 60 rokov… veľká časť ich otcov a matiek ešte žije aj dnes.
Časť prešla vnútorným obrátením, ľútosťou a uzdravením, časť pochovala svoje city a nechce o tejto téme už nič viac počuť, u mnohých je akákoľvek zmienka o ochrane života vnímaná ako nepriama výčitka a vyvoláva viac či menej agresívnu protireakciu: „Čo sa do nás stále staráte, prečo do toho furt rýpete…?!“
A potom ešte je tu kategória tzv. súcitných duší, alebo skôr otázka falošného smrtonosného súcitu. Ten prejavujú pomýleným spôsobom ľudia, ktorí uvažujú – a neraz to aj povedia –: „Ja by som na potrat nešla – ja by som neposlal naň svoju manželku či partnerku ani ho neodporúčal… ale prečo ho zakazovať niekomu, kto vo svojej životnej situácii nevidí iné východisko!?“
Iste, je ľahšie mať súcit s nešťastnou, plačúcou ženou, ktorá sa z tisícerých dôvodov obáva najrôznejších ťažkostí, ktoré jej tehotenstvo môže priniesť, než s niečím, čo ostáva voľným okom neviditeľné, malé, ne-osobné… s niečím – no dobre, pripusťme, že nie s „niečím“, ale s „niekým“ –, čo/kto síce rastie a rozvíja všetky svoje jedinečné ľudské schopnosti, má svoju jedinečnú DNA, ktorá už dopredu určuje kvantum jeho fyzických i intelektuálnych vlastností a predispozícií, ale nevidím ho, nemám k nemu osobný vzťah a existencia ktorého komplikuje život niekomu už veľkému, dospelému, ktorý ho navyše nechce.
Je jednoduchšie ženu oklamať tým, že jej povieme, že jej problém sa dá vcelku jednoducho vyriešiť umelým ukončením tehotenstva.
Stačí však malý posun v uvažovaní a v skúsenosti. Niekedy napríklad pohľad ultrazvukom na „plod“ je pre ženu mnohokrát silnejším, ba rozhodujúcim argumentom pre potvrdenie vôle pokračovať v tehotenstve než racionálne filozoficko-antropologické úvahy či vyjadrenia Rady Európy, katechizmu, pápeža, alebo nebodaj aj zdravého rozumu.
Persona = tvár (etymologický pôvod) – ak teda nemá niekto tvár, nie je osobou… nemá rovnakú hodnotu ako taký, kto „má tvár“.
(Huncút = Hunds Gesicht = psia tvár = nie si človek, možno ťa zabiť. Prečo sa zahaľuje tvár odsúdencov na smrť? Prečo sa odsúdenec v Číne strieľa do zátylku? Prečo sa odsúdencovi zaväzujú oči – aby sa nebál? Nie zo súcitu k nemu, ale z nášho „útlocitu“, aby sme si neuvedomovali, že ten, kto zomiera, pozerá sa na mňa a ja sa v ňom môžem „spoznať“. Je ťažšie zabiť človeka, ktorý sa mi pozerá do očí.)
Prečo sa považuje za neprípustné a hrozné zabiť malé, napríklad niekoľkomesačné dieťa? Pretože keď na teba pozrie tými svojimi krásnymi okáľmi… cítiš komunikáciu, nadväzuješ vzťah.
Dokonca to funguje aj pri našom vzťahu k zvieratám: pes na teba pozerá oddane, má istú tvárovú mimiku, mačka má zasnený, rozkošný pohľad… Preto keby ste sa rozhodli len tak zobrať strelnú zbraň alebo nebodaj sekeru a zabiť svojho psa, tak budete posudzovaný – aj z legálneho hľadiska – inak, ako keď na Vianoce zabijete kapra na večeru alebo v záhrade motykou preseknete dážďovku.
Dážďovka sa na teba „nepozerá“ vyžadujúc, očakávajúc tvoj súcit, dokonca ani rybu nie je až taký problém zabiť, pretože má sklenený, „mŕtvy pohľad“. Aj pri zabití zvieraťa je to teda ľahšie alebo ťažšie podľa toho, či a ako sa na teba „pozerá“. Rozpučiť švába alebo pavúka v rohu špajzy alebo kúpeľne nám nepríde nijako emotívne vzrušujúce – maximálne tak trochu hnusu z hávede, ktorá lezie, kam nepatrí, ale pravdepodobne neprežívame nijako emotívne, že sme ho rozpučili, metlou nahrnuli na lopatku a vyhodili do smetia.
Preto zástancovia potratov hovoria o zhluku buniek, o embryu, o plode, ale nikdy nie o človiečiku, dieťatku či ľudskej bytosti.
Ostáva ešte jedna záhada.
Neviem sa celkom vžiť do vnútorného sveta lekára vykonávajúceho potraty, ale predpokladám, že k svojej každodennej práci, aby ju mohol naozaj vykonávať, aby sa z toho nezbláznil alebo aby nezosurovel pri každodennom zabíjaní, musí pristupovať s podobným citovým odstupom, aký má spomenutá pani upratovačka.
Tá nestráca drahocenný pracovný čas nejakým zamýšľaním sa nad prípadnou individuálnou identitou a dôstojnosťou švába či pavúka – keď sa jej príliš bridí rozpučiť ho, tak radšej by majiteľovi bytu či kancelárie odporučila použiť Biolit, nech sa toho švába či pavúka zbaví sám. Možno preto podobne gynekológovia, ktorí sú za potrat, ale tiež sa im v podstate bridí, tak horlivo odporúčajú radšej používanie potratovej tabletky.
Nech si to žena urobí vlastnoručne. Keby som chcel byť sarkastický, tak by som povedal, že je to návrat k Akcii Z. My starší si ešte pamätáme, ako za socializmu bežala jeden čas tzv. Akcia Z – urob si sám, pri zveľaďovaní obce. Dodnes na Akciu Z ľudia – a najmä príslušníci staršej generácie z vidieka – spomínajú väčšinou v dobrom. Ináč by ju sotva nazvali takou milou zdrobneninou – zetka. Štát poskytol nástroj, náradie a návod a robotu urobili ľudia zadarmo.
Ale kým takáto „samoobsluha“ ešte nie je na Slovensku zlegalizovaná, ale len v štádiu prípravy, na spôsob iných častí sveta, tak potraty musia robiť lekári. Možno fabulujem, ale predstavujem si, že nejako podobne sa asi vnútorne musí presvedčiť vykonávateľ potratu. Povie si… je TO ešte malé, nevie TO na teba ľútostivo pozerať, trochu TO síce uhýba pred kyretou, ale veď ide (asi) len o reflex pudu sebazáchovy, neplače TO nahlas – no… a už je TO von… no, pani, už TO máte za sebou… za chvíľu TO bude v spaľovni bioodpadu… nepredpokladám, že by ste chceli uplatniť právo pochovať TO… a nie, nemusíte mi ďakovať, ale radšej si nabudúce dávajte pozor, aby sme sa tu nemuseli znova stretnúť… viete, ani ja TO nerobím nejako veľmi rád… a trvalo mi dosť, kým som si na TO zvykol.
A nevolajte ma prosím „potratár“, ja som lekár, ja som „pán doktor“, ja viem aj liečiť, aj zachraňovať ľudské životy, nielen „prerušovať“ či „ukončovať“. Veď aj teraz idem na vedľajšie oddelenie pomôcť zachrániť jedno rizikové tehotenstvo – to si hádam ani neviete predstaviť, ako tej pani na tom dieťatku záleží a tak sa na neho teší, čo všetko je pre neho ochotná obetovať… urobíme všetko, čo je v našich silách, aby ho nepotratila, ale aby sa mohlo šťastne narodiť.
Rozumové argumenty, vedecké argumenty, citové argumenty, strach, nevedomosť, súcit, politika. To všetko sa dá dlhodobo a komplikovane odargumentovať. Ale nakoniec každý bude musieť dať odpoveď pri vstupe do večnosti, ako sa vo svojom živote, hodnotení a rozhodovaní v tejto veci zachoval. Budeme stáť pred Kristom, ktorý o sebe povedal:
„Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ (Jn 10,10)
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa.“ (Jn 10,11-12)
Na ktorej strane budú moje životné argumenty, keď budem raz stáť pred najvyšším dobrým Pastierom? Na strane tohto Pastiera, ktorý ak treba, tak za svoje ovečky položí aj život, alebo na strane vlka, ktorý ich trhá – na ktorú stranu sa prikloním… na stranu pastiera, alebo vlka?
