Základ pre pochopenie hlbšieho významu liturgického odevu položila veta svätého apoštola Pavla v Liste Galaťanom: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.“ (3,27) Táto symbolika „oblečenia si Krista“ bola už od samého začiatku vyjadrená aj v reálnom liturgickom oblečení. Už svätý Klement Alexandrijský (+ okolo roku 215) požadoval, aby sa kresťania na slávenie svätých tajomstiev dostavili vo sviatočnom oblečení, a podobnú požiadavku nájdeme aj u svätého Hieronyma.
Čo Sväté písmo myslelo symbolicky, to sa už od začiatku odrážalo v krstných rúchach novokrstencov. Niektoré pasáže cirkevných otcov nás vedú k záveru, že raná Cirkev ešte nepoznala žiadne oficiálne rúcha pre kňazov a ostatných liturgov, ale „liturgický odev“ chápala v tom zmysle, že všetci kresťania nosili na bohoslužby zvlášť hodnotné oblečenie.
Tento sviatočný odev nosili kresťania výlučne na bohoslužbu, aby tým vyjadrili, že v liturgii slávia nový život. Tento „liturgický odev“ mal rovnaký význam ako krstné rúcho novokrstencov, ktoré nosili po krste prijatom počas Veľkonočnej vigílie celý nasledujúci týždeň. To, čo platilo o ranej Cirkvi, sa v podobe tradičných rázovitých krojov zachovalo v niektorých oblastiach prakticky až podnes. Napríklad vo Francúzsku sa to odrazilo aj na výraze ponedeliť sa, teda obliecť si to najlepšie.
V priebehu histórie sa zo starobylej liturgickej módy vyvinuli dodnes používané odevy, ktoré sú veľmi podobné na kresťanskom Východe i Západe. Starobylému spodnému odevu, ktorý prežíva na Západe dodnes v podobe alby a ktorú nosia všetky liturgické služby, zodpovedá vo východných cirkvách takzvaný stichár.
Omšovým rúchom kňaza bola – v súlade s neskororímskou módou – rímska paenula, elegantné kožené alebo vlnené vrchné rúcho kužeľovitého tvaru. Svojho nositeľa obklopuje takmer ako domček, preto sa mu hovorí aj casula alebo ornát. Ornát sa na Západe začal používať od 12. storočia výlučne pri slávení Eucharistie, kým pri iných liturgických sláveniach sa používal takzvaný chórový odev.
Kedysi veľmi široký ornát – hovorilo sa aj o zvonovom ornáte – prešiel niekoľkými zmenami, kým nedosiahol dnešnú podobu. Prakticky sa urobil len priestor pre manipulovanie rukami. Západ vystrihol priestor na bokoch a Východ zasa vystrihol priestor vpredu a vrchné liturgické rúcho kňaza volá felón.
Taktiež diakonská dalmatika (byzantský stycharion) bola kedysi rímskym módnym výstrelkom a mala podobu širokej vrchnej tuniky, ktorú nosili tí majetnejší ľudia, ku ktorým sa rátali aj diakoni pre svoj vplyv na finančnú správu Cirkvi a starostlivosť o chudobných. Nejednému rímskemu diakonovi, ktorý sa stal kňazom alebo dokonca biskupom, bolo takmer bolestivé vymeniť spoločensky vysoko hodnotenú dalmatiku za kňazský ornát.
Keď potom Cirkev prešla z prenasledovanej na štátom podporovanú inštitúciu, duchovenstvo dostalo aj insígnie štátnych úradníkov. Profánny pôvod majú pálium, orár a štóla a od konca 4. storočia sú udeľované ako insígnie s cisárskym súhlasom alebo sú ním prinajmenšom trpené.
Postupom času sa aj rúcha kňazov vysvetľovali mysticky, čím sa ich symbolický význam premietol do osobitných modlitieb, ktoré kňaz odriekal pri obliekaní rúcha až do liturgickej reformy po Druhom vatikánskom koncile. Dodnes sa ich modlia klerici v byzantskom obrade.
Biela alba pripomína svojmu nositeľovi nevinnosť vykúpených ľudí pred Bohom, je prísľubom a záväzkom zároveň; alba vyjadruje v podstate to, čo krstný odev.
Štóla zasa pripomína príjemné Kristovo jarmo kňazskej služby aj pre svoj spôsob nasadenia na krk.
Opasok na pripevnenie alby, nazývaný aj cingulum (z latinského cingere – previazať), sa stal symbolom duchovnej disciplíny a vrchný odev zvaný casula, keďže úplne zahaľuje telo, môžeme čítať ako symbol všetko objímajúcej Kristovej lásky.
Liturgický odev byzantského obradu
Známy komentátor východnej liturgie Simeon Solúnsky hovorí, že liturgické odevy – tak ako všetko, čo patrí k bohoslužbe – majú svoju dôstojnosť, ktorá je podobná ikonám. Kňaz nemôže vykonávať žiadne posvätné úkony bez liturgického rúcha, pretože aj odev používaný pri bohoslužbách má účasť na Božej milosti. Z tohto dôvodu má podľa Simeona dokonca zmysel bozkávať kňazské rúcha.
Stichár (stycharion)
Biskupi a kňazi nosia stichár ako spodný liturgický odev, ktorý zodpovedá albe v západnom obrade. Aj tento odev býva často biely alebo svetlý, ale môže mať aj iný odtieň. Predovšetkým grécke sticháre majú často rovnakú farbu ako vrchný odev. Sprievodná modlitba označuje stichár ako „rúcho radosti“ a „rúcho spásy“. Svojím svetlým ladením pripomína krstné rúcho a vyjadruje dôstojnosť vykúpených.
Kňazský stichár je jednoznačne spodný odev, zatiaľ čo rovnomenný diakonský odev sa považuje za vrchný odev a je podobný západnej dalmatike.
Slovanské cirkvi tento rozdiel zohľadňujú aj pri označení tak, že diakonské rúcho nazývajú „stichár“, kým spodný odev kňaza nazývajú podriznik (rizy – rúcha).
Epitrachil (epitrachelion)
Biskupi a kňazi si cez stichár navliekli kňazskú štólu, epitrachelion (to, čo sa nosí na krku). Zodpovedá a podobá sa aj latinskej štóle, je však zošitá s ponechaným otvorom na hlavu.
Sprievodná modlitba vidí v epitrachile reálny symbol Božej milosti, ktorá sa vylieva na kňaza, aby vykonával svoj úrad, a volí na to veľmi bohatú obrazy: epitrachil predstavuje olej na pomazanie (myro), ktorý sa steká z hlavy veľkňaza Árona až k nohám a úplne ho zahaľuje do Božej milosti. Podľa Simeona Solúnskeho musí kňaz použiť epitrachil pri všetkých bohoslužobných úkonoch ako symbol Božej milosti, ktorá všetko pôsobí.
Pás (pojas)
Kňaz si previaže pásom epitrachil, rovnako ako jeho západný spolubrat používa cingulum. Kým cingulum je zvyčajne len biely látkový pás alebo šnúra, predná časť pásu je vyrobená z rovnakého materiálu ako epitrachil a vrchný odev. Podľa Simeona pripomína opásanie spodného rúcha diakonský rozmer Kristovej služby, ktorý sa opáše, aby slúžil ľuďom. Okrem významu služby, je pás tiež symbolom sily pochádzajúcej od Boha, čo vyjadruje aj sprievodná modlitba pri ich obliekaní.
Narukávniky (epimanikia – to, čo sa má nosiť na ruke)
Narukávniky sú akési chrániče rukávov, ktoré nosili úradníci v minulosti. Držia látku spodného odevu pohromade tak, aby neprekážala pri liturgických úkonoch. Používajú ich biskupi, kňazi a diakoni na uvedený účel. Aj byzantskí cisári nosili narukávniky, keď pristupovali k oltáru, aby prijali Eucharistiu rovnakým spôsobom ako duchovenstvo, teda do ruky. Narukávniky majú však aj symbolický význam: odkazujú na Kristove povrazy, ktorými ho spútali pri zatknutí. Modlitby pri ich obliekaní upriamujú pozornosť kňaza na Božie ruky, ktoré ho „utvorili a stvárnili“.
Felón (Phelonion)
Nakoniec si kňaz oblieka vrchné liturgické rúcho felón, ktorý zodpovedá západnému ornátu. Modlitba pri jeho obliekaní odkazuje na „plášť spravodlivosti a rúcho radosti“.
Tento stručný prehľad liturgického odevu nepredstavil celý „šatník“ liturgickej prehliadky. Stačil však na objasnenie dôležitosti liturgického oblečenia, ktoré poukazuje na spoločný „odev“ všetkých pokrstených – Ježiša Krista.
