Človek takzvanej „severoatlantickej spoločnosti“ (A. A. Häußling) s celou svojou technologicky a úžitkovo orientovanou civilizáciou si navykol na akúsi chladnú, vecnú triezvosť.
Na Západe to však tak nebolo vždy. Svedčia o tom okrem iného veľkolepé barokové stavby a móda skorších čias. Toľko ospevovaná „triezvosť“ sa dnes objavuje čoraz viac ako dôsledok veľmi špecifických postojov k životu vo všeobecnosti a trpí ňou už veľa ľudí.
Je to len obdobný protest, ako je z druhej strany oblečenie pankáča, oblečenie „detí kvetov“ alebo pravidelné vzplanutie „romantických vĺn“ protestov proti triezvosti a jej koreňom v ziskovom postoji k životu? Životný postoj orientovaný na profit totiž prehliada, že život sám je omnoho viac.
Aj v Katolíckej cirkvi pozorujeme preto časy, keď sa zdalo, ako keby sa liturgický odev „začal hanbiť“, ako tento jav svojho času výstižne pomenoval kolínsky liturgista Theodor Schnitzler.
Liturgický odev nebol jediný, ktorý upadol do nemilosti. Aj interiérový dizajn niektorých moderných kostolov svedčí o súčasnom „ikonoklasme“, o takmer úzkostlivom kŕči voči všetkému, čo sa považovalo za nezlučiteľné s duchom doby slávnych rokov „68“. Vtedy bol človek v podstate veľmi osvietenecký až ľavicovo-liberálne ladený; spasenie sa očakávalo predovšetkým od vedecky overených ideológií ovplyvnených socializmom, a preto sa v zásade odmietalo všetko, čo sa považovalo za „nerozumné“ alebo „nezmyselné“.
Všade sa volalo po redukcii na to podstatné, nech sa už tým myslelo čokoľvek. Veľa drahého a cenného sa pri tom stratilo, vyhodilo a veľa dôležitého sa svojvoľne zničilo. Nechýbali snahy premeniť samotného Boha na „šifru“, na heslo ľudskej solidarity alebo politickej angažovanosti. Viera v Boha sa mala prejaviť výlučne voči chudobným a núdznym. Príliš neskoro sa zistilo, že človek pritom stratil krásu, tak potrebnú pre plnosť života.
Náš paderbornský profesor liturgiky občas oplakával časy, keď ešte lektori alebo rozdávatelia svätého prijímania nosili liturgický odev. Dnes zostal len miništrantský odev, ktorý sa podľa niektorých odborníkov zachoval najmä kvôli deťom a ich chuti prestrojiť sa, aby ich služba miništranta zaujala.
A tu sa dostávame k dôležitému bodu, ktorým je prestrojenie. Liturgické rúcho je totiž istým druhom prestrojenia, ale vo vyššom zmysle, ktorý sa vonkoncom nedá označiť slovkom detinský.
Svätý Ján Zlatoústy v jednom zo svojich spisov hovorí: „Kde sa láska teší, tam je oslava.“ Túto vetu môžeme použiť ako hlavný princíp stvárnenia liturgie ako drámy spásy a ako takzvanej svätej hry.
Táto veta je tiež hlavnou odpoveďou na otázku: Prečo vôbec liturgický odev? Pomáha nám pochopiť liturgický symbol. Ten je totiž niečím omnoho hlbším ako len rozlišovacím znakom, aby si v kostole niekto kňaza nepomýlil s laikom. Keby sme to chápali iba takto, prepadli by sme nebezpečenstvu dnes tak často skloňovaného klerikalizmu.
Osobný vzťah človeka s Bohom môžeme totiž vyjadriť aj symbolom odevu, ako to spomína svätý Pavol v Liste Galaťanom: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli (3,27).
Odpoveďou na Božiu lásku ku mne je prirodzená radosť. A tá sa prejaví aj v tom, že som na liturgickom slávení oblečený krásne a úplne inak ako bežne. Moja radosť z liturgie, z účasti na bohoslužbe sa prejaví aj v radostnom odeve.
Ľudský vzhľad
Pre správne posúdenie liturgického odevu a jeho významu je vhodné k nemu pristúpiť cez optiku samotného obliekania sa ako takého. Dobre vieme, že človek sa prejavuje prostredníctvom svojho tela. No rovnako dobre vieme, že samotné telo často nestačí, aby sa naša duša ako jadro nášho bytia mohla dostatočne vyjadriť.
A tak siaha v prvom rade po výrazových možnostiach a svoju postavu, jej rozmery, proporcie a pohyby obohacuje oblečením. Záhyby, farba šiat, ich zdobenie a vzťah medzi jednotlivými časťami oblečenia vytvárajú nové formy vyjadrenia ľudskej duše. Postava a pohyb tela sa vďaka šatám zvýrazňujú a ďalej rozvíjajú mnohými spôsobmi a smermi. Odev znamená pre človeka od nepamäti oveľa viac než len nutný a otravný obal. Niektorí odborníci sa síce snažili vysvetliť pôvod našich šiat výlučne potrebou ochrany pred klimatickou nepriazňou alebo ako odstránenie pocitu hanby človeka. Viaceré etnologické výskumy to však považujú za nedostatočný záver.
Akú úlohu zohrali šaty v náboženstvách? Vidíme v nich poväčšine kňaza, ako „pristupuje“ k božstvu, aby mu odovzdal obete a modlitby veriacich a ľuďom zasa sprostredkoval požehnanie zhora. Čo sa však stane, keď si božstvo „všimne“, že kňaz, ktorý sa k nemu priblíži, je iba „z mäsa a kostí“? Nezabije božstvo človeka, ktorý sa k nemu odvážil priblížiť?
Kultové odevy a kultové masky mnohých náboženstiev chcú obliecť kňaza, čarodejníka alebo šamana do ulity „božej slávy“, ktorá má za úlohu oklamať božstvo: má vytvoriť dojem, že pred ním nestojí len úbohý, smrteľný, telesný človek.
V Starom zákone je preto rúcho veľkňaza symbolom Božej slávy, ktorou je on sám „odetý“, ako sa modlí 103. žalm. Božia sláva sa objavuje pri bohoslužbe v chráme a tiež v šatách liturgov.
Nový zákon prináša zásadný posun. Vďaka Ježišovi Kristovi je človek znova vpustený do vzťahu Božieho dieťaťa, a tak je opäť „oblečený“ Božou slávou a láskou, ktorú stratil hriechom a ktorú sa tak urputne snažil vyrobiť si vlastnými silami.
Nový zákon používa šaty ako symbol. Nie je to však onen „kultový odev“, ale vyjadrenie živej komunikácie so živým Bohom, ktorá je znovu umožnená skrze Ježiša Krista. Šaty sú znakom novej milosti, ktorá sa nám darúva cestou svätého krstu. Toto omilostenie pritom prevyšuje pôvodný rajský stav. Obliekame si totiž samotného Krista.
Odev doteraz slúžil ako prostriedok na uspokojenie potreby človeka po ozdobe tela. No teraz sa stáva spôsobom, ako vyjadriť novú skutočnosti viery. Ide o zahalenie porušiteľného tela životom, nové získanie pôvodného rúcha, nestvorenej Milosti, ktorou je sám Boh.
Skutočnosť, že sa ľudia zdobia šatami a chcú zahaliť svoje telá slávou, nachádza svoje dokonalé zavŕšenie v krstných a liturgických rúchach! Svedectvá cirkevných otcov naznačujú, že existoval zvyk, ktorý sa netýkal len kléru, ale všetkých účastníkov liturgie. Bol to zvyk na slávenie bohoslužby vyhradiť sviatočný odev, t. j. vyberali si ho „sakrálne“, hoci sa spôsobom zhotovenia nelíšil od iného sviatočného oblečenia. Ale ten výber sa už v začiatkoch považoval za posvätný – a týkalo sa to všetkých veriacich.
V nemecky hovoriacich krajinách sa až do modernej doby najmä v protestantských oblastiach zachovalo označenie „eucharistické rúcho“ alebo „kostolná sukňa“. Išlo o sviatočný odev určený výlučne na bohoslužbu. V „eucharistickom rúchu“ bolo dovolené tancovať iba raz za život, v deň vlastnej svadby.
A práve toto je liturgia. Je slávením svadby Ženícha Krista. Jeho nevestou sme my. A skúste sa spýtať niektorej nevesty, koľko investovala do svadobných šiat.
