Debata o slobodnej vôli patrí k tým intelektuálnym záľubám, ktoré sa neustále vracajú možno preto, že samotná vôľa má talent komplikovať si vlastnú existenciu. V posledných rokoch zaznieva v tejto diskusii silný hlas Sama Harrisa, ktorý je presvedčený, že slobodná vôľa jednoducho neexistuje.
Nie preto, že by človek bol lenivý alebo morálne vlažný, ale preto, že všetky naše rozhodnutia sú podľa neho výsledkom biológie, podvedomia a kauzálnych procesov, ktorým nerozumieme a ani nad nimi nemáme kontrolu. Naša sloboda je podľa neho podobná obrazovke, ktorá zobrazuje výsledok výpočtu, ale nie výpočet samotný.
Kresťanská tradícia však nie je odkázaná len na vágne vyhlásenia typu „slobodná vôľa musí existovať, inak by sme nemohli niesť morálnu zodpovednosť“. Jeden z najprehľadnejších a najhlbších pokusov vysvetliť tento problém nájdeme u svätého Maxima Vyznavača. Ten ponúka analýzu, ktorá s prekvapivou presnosťou reaguje na argumenty typu Harrisových, i keď ich predbehol o viac ako tisícročie.
Maxim rozlišuje dva druhy vôle: gnómickú vôľu a prirodzenú vôľu. Toto rozlíšenie je kľúčové. Gnómická vôľa je podľa neho vôľa zvažovania: schopnosť stáť pred dvoma či viacerými možnosťami a rozmýšľať, porovnávať, váhať. Je to vôľa, ktorá sa pýta: „Ktorú zubnú pastu si mám vybrať?“ a následne hľadá racionálne zdôvodnenia pre rozhodnutie, ku ktorému už dávno viedli podprahové impulzy.
Presne tento druh vôle Harris kritizuje – a Maxim by mu pokojne prikývol. Gnómická vôľa je skutočne podmienená množstvom faktorov, ktoré nevieme ovládať. Pri výbere pasty nie ste slobodní, ste podmienení reklamou, psychológiou či zvykmi. Je výsledkom pádu, nie pôvodnej ľudskej prirodzenosti.
Skutočná slobodná vôľa, tvrdí Maxim, je niečo celkom iné. Nazýva ju prirodzená vôľa a definuje ju ako vrodenú schopnosť každého človeka smerovať k dobru –k naplneniu zmyslu, ktorý mu bol daný. U ľudí navyše existuje schopnosť toto dobro ignorovať – aspoň dočasne a tým sa zapliesť do problémov. Táto vôľa však nepotrebuje zvažovať, pretože dobro sa jej ukazuje ako samozrejmé.
Ide o vôľu, ktorá koná prirodzene, bez vnútorného rozporu, podobne ako človek, ktorý po dlhom učení už nemusí analyzovať každý krok po schodoch – jednoducho kráča. A hoci to znie takmer prozaicky, pre Maxima je to obraz duchovnej slobody: kto vstúpi do dobra, je oslobodený od nutnosti voliť medzi množstvom možností, ktoré ho predtým zaťažovali.
Je to ako pyramída: na spodku stojí človek, ktorý je „otrok kontingencie“, uviaznutý v množstve detailov. No keď stúpa smerom k dobru, možnosti sa neuveriteľne zjednodušujú. Nie preto, že by mal menej možností, ale preto, že mnohé z nich prestanú byť relevantné. Svätý Pavol to vyjadruje známou vetou: „Hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6,14) Ten, kto koná dobro preto, že ho vidí a chápe, už nepotrebuje zákon ako externé pravidlo.
Aby sme boli spravodliví: Sam Harris má pravdu v tom, že zvažujúca, gnómická vôľa nie je slobodná. Je ovplyvnená biológiou, spomienkami, návykmi, kultúrou, reklamou i emocionálnym počasím. Človek často vytvára racionálne dôvody až po rozhodnutí, nie pred ním. V tomto má Harrisovo pozorovanie psychologickú presnosť. Maxim to však nevníma ako dôkaz proti slobode, ale skôr ako symptóm ľudského stavu narušeného pádom. Pre neho gnómická vôľa nie je cieľ, ale prechodná fáza.
Skutočná sloboda je u Maxima niečo paradoxné: je to sloboda skrze podriadenie sa dobru. Svätý Pavol to formuluje ostro: „Ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi.“ (Rim 6,22) Moderný človek má pri slove „služobník“ okamžitú alergickú reakciu, no Pavol to myslí priamo. Podriadiť sa najvyššiemu dobru neznamená stratiť slobodu, ale naopak – prestať byť otrokom vecí, ktoré sú nižšie.
A to nie je len teologická abstrakcia. Človek, ktorý vykoná morálne zlo – napríklad zlodej, ktorý ukradne v obchode –, sa môže javiť, že konal v slobode („mohol urobiť aj toto, aj tamto“). No od momentu činu sa jeho priestor zužuje: musí klamať, skrývať sa, báť sa, sledovať majiteľa obchodu, venovať energiu zakrývaniu stôp. Jeho rozhodnutie sa stane novým vládcom jeho správania. Takto sa v praxi prejavuje Maximova téza: zlo zotročuje, dobro oslobodzuje.
Táto perspektíva osvetľuje aj moderné nepochopenia slobody. Dnes sa často predpokladá, že sloboda znamená oslobodenie sa od akejkoľvek štruktúry: od rodových kategórií, morálnych noriem, národnej identity, spoločenských záväzkov. Podľa tejto „liberačnej logiky“ je transcendencia totožná s transgresiou. Čím viac porušujeme normy, tým vyššie vraj stúpame. Maxim by nad tým asi len pokrčil plecami: zamerať sa na transgresiu znamená v skutočnosti zostať na úrovni gnómickej vôle – donekonečna riešiť, čo ešte možno porušiť a kam sa dá posunúť hranica.
Transcendencia je čosi opačné: presah skrze dobro, nie skrze vzburu. A dobro nie je svojvoľné. Nie je ako výber medzi dvoma značkami v drogérii. „Garážová rebélia“, akokoľvek sebavedomá, nedokáže nahradiť objektívny poriadok bytia. Skutočná sloboda sa začína v momente, keď človek uzná, že existuje niečo nad ním – nie ako tyran, ale ako princíp, ktorý dáva jeho životu smer a štruktúru.
V každodennom živote to možno vidieť napríklad v dobre usporiadanej rodine. Ak deti poznajú hranice a pravidlá, nie sú menej slobodné – sú pokojnejšie, istejšie, schopnejšie konať bez neustáleho konfliktu. V takom prostredí nik neanalyzuje každé rozhodnutie. Dobro má silu vytvárať vnútorný poriadok, ktorý paradoxne otvára priestor slobody.
Zhrňme to: Sam Harris správne kritizuje predstavu, že slobodná vôľa je schopnosť bezpodmienečne si vybrať medzi dvoma možnosťami. Svätý Maxim Vyznavač na túto kritiku odpovedá, že takáto vôľa ani nie je skutočná slobodná vôľa – je to vôľa patologicky narušená pádom. Skutočná sloboda je sloboda smerovať k dobru, ktoré je v nás prirodzene prítomné. A táto sloboda rastie úmerne tomu, ako sa človek vzdáva ilúzie, že si môže vytvoriť vlastný morálny vesmír.
Moderný človek sa často domnieva, že skutočná sloboda je voľba bez záväzkov. Maxim nás učí opak: Sloboda je schopnosť konať dobro bez vnútorného konfliktu. Je to sloboda, ktorá nepotrebuje rebrík možností, pretože je už dávno nad ním.
Ak teda hovoríme o slobodnej vôli, otázka nie je: Môžem si vybrať medzi pastou A a pastou B? Skutočná otázka je: Som človek, ktorý ešte musí porovnávať pasty, alebo som už človek, ktorý vie, kam smeruje?
To prvé je ilúzia. To druhé je sloboda.
