Začal sa Národný týždeň manželstva a sociálne siete i farské oznamy sa zaplnili ponukami pre manželov, ako aj rôznymi úvahami o zmysle a kráse manželstva. Z ilustračných fotografii pritom na nás zväčša hľadia šťastné a usmiate manželské dvojice. Reklamy zas pripomínajú, aby sme nezabudli na sviatok svätého Valentína.
Dlho som premýšľala, akým smerom by sa mal uberať príspevok psychologičky o manželstve. Možno by sa žiadalo ponúknuť sériu nápadov pre zlepšenie kvality vzťahu alebo jednoducho rozanalyzovať manželskú lásku v psychologickej perspektíve. Napokon som sa rozhodla pre menej romantický príspevok, ktorý má byť povzbudením k tomu, aby sme neprehliadali tých, ktorých (manželský) život už dávno nie je – prípadne nikdy nebol – romantickým príbehom.
Pred časom som dostala otázku, ako pomôcť manželke, ktorú manžel niekoľkokrát fyzicky napadol, ale inak je to dobré kresťanské manželstvo, a preto by ho chcela zachrániť. Priznám sa, že nemám rada výraz „dobré“ či „pekné“ kresťanské manželstvo. Viac uveriteľné mi prídu príklady manželstiev, ktoré sa v skrytosti a každodennosti usilujú ostať verní tomu, čo si pred Bohom sľúbili. A možno som len príliš poznačená bolestivými skúsenosťami.
V psychologickej praxi sa stretávam prevažne s veriacimi klientami. Aj keď sa nezameriavam na párovú terapiu, nemálo z nich do terapie prináša práve manželské problémy. Žiaľ, často počúvam veľmi ťažké príbehy. Psychické ubližovanie, ponižovanie, neúcta, ale aj alkohol, fyzické či sexuálne násilie. Rozprávanie sa neraz končí smutným dodatkom: „Viete, všetci si myslia, že sme dobrá kresťanská rodina.“ Neraz sú aktívni vo farnosti a boli by vhodnými adeptami na fotografiu na titulku niektorého náboženského periodika v Národnom týždni manželstva.
V tejto súvislosti som v minulosti čítala o fenoméne „spirituálnych masiek“. Stačí chodiť spoločne do kostola, pristupovať k sviatostiam a aspoň čiastočne participovať na živote kresťanského spoločenstva a ľudia nebudú pochybovať o tom, že nám to v manželstve klape.
Spirituálna maska sa však môže zmeniť v spirituálnu pascu. Ak patrím do kategórie dobrých manželov, je takmer nemožné priznať, že v manželstve jeden či obaja partneri trpia – a to často až za hranice ľudských síl. A preto svoju bolesť nesú v skrytosti. Kým ešte vládzu. Časom sa dostavia psychické či fyzické problémy, ale aj pochybnosti vo viere. Neautentickým spôsobom života mimoriadne trpia deti, pred ktorými sa náročné chvíle nedajú ukryť.
Veriace páry sa určite rozvádzajú menej ako neveriace, čo však neznamená, že ich manželstvá sú plné lásky a úcty, ani to, že neveriace páry nemôžu vytvoriť harmonický celoživotný zväzok. Spoločné praktizovanie viery a modlitba sú nesmierne dôležitým zdrojom, nemôžeme ich však začať vnímať ako mince, ktoré nahádžeme do automatu a na oplátku dostaneme šťastné manželstvo.
Okrem zdravo prežívanej viery – prípadne rešpektu k duchovným hodnotám, ak je jeden z partnerov neveriaci – je pre zdravé fungovanie vzťahu dôležité, aby do manželstva vstupovali psychicky a emocionálne zrelí ľudia, ktorí v ňom nebudú očakávať sýtenie svojich nenaplnených potrieb. Títo dokážu opravdivo milovať a prijímať druhého aj s nedostatkami, nenásilne komunikovať, odpúšťať i obetovať sa, ale súčasne si dokážu primerane vážiť aj seba samého.
Ako môžeme byť v tento týždeň nablízku tým, ktorí svoje manželstvo nepovažujú za zdroj radosti a niečo hodné oslavy? Skúsme si nájsť chvíľu na malú sebareflexiu. Akým spôsobom hovoríme o manželoch, ktorí to nezvládli a dospeli do štádia, že musia žiť v odlúčení? Ako posudzujeme tých, ktorí sa ocitli v ťažkej kríze?
Dokážeme s láskou prijať a objať nedokonalosť? Sme spoločenstvo, pred ktorým dokážu ubolení manželia odkryť hnisajúce rany bez strachu s odsúdenia či vnucovania vlastných riešení? Sme vôbec pripravení počúvať ťažké príbehy? Majú medzi nami miesto aj tí, čo sa rozviedli, či tí, čo po neraz veľmi náročnom manželstve žijú v novom – nesviatostnom zväzku a nesú ťažký kríž výčitiek svedomia a odlúčenia od sviatostí?
Chcela by som povzbudiť všetkých, ktorí články venované Národnému týždňu manželstva čítajú s bolesťou v srdci: Nie ste sami. A nie, nie je pravda, že všetci naokolo sú takí dokonalí, ako sa na prvý pohľad zdá. Veľmi túžim, aby sme v našej Cirkvi a farských spoločenstvách vytvorili dostatočne bezpečné prostredie na zdieľanie bolesti a „aj ja“ / „aj my“ priznanie manželskej nedokonalosti. Túžim po tom, aby tí, čo zažívajú násilie a ohrozenie psychického či fyzického bezpečia, našli múdrych kňazov, spolubratov a spolusestry, ktorí ich povzbudia situáciu riešiť, a to aj za cenu, že ochrana vlastného života a zdravia dostane prednosť pred záchranou manželstva.
Tieto riadky píšem ako šťastná, vďačná a súčasne veľmi nedokonalá manželka úžasného muža, ktorá svoje povolanie môže a vládze vykonávať vďaka jeho podpore a veľkému srdcu. Je to nezaslúžený dar. Ďakujem zaň zvlášť vo chvíľach, keď cestujem z práce a v srdci mi doznievajú bolestivé príbehy.
Nezadlho po ukončení Národného týždňa manželstva budeme vstupovať do obdobia Veľkého pôstu. Som presvedčená, že kríž môže mať špecifickú podobu náročného či rozpadnutého manželstva. Ak nemôžeme pomôcť viac, buďme na tejto ceste Veronikou, ktorá podá šatku, alebo Šimonom, ktorý na chvíľu odľahčí ťarchu neseného kríža. Možno budeme prekvapení, koľkí nedokonalí manželia nás raz predídu do nebeského kráľovstva.
