Vo svete plnom hluku, neistoty a duchovnej prázdnoty ostáva Eucharistia tichým zázrakom, ktorý premieňa srdce človeka. Je to miesto stretnutia s Ježišom Kristom, pravým Bohom a pravým človekom, ktorý má moc nielen rozmnožiť chlieb, ale aj premeniť náš život.
Ježiš často staval svojich učeníkov pred nemožné úlohy. Pamätáte sa na ten okamih, keď ich požiadal nasýtiť päťtisícový zástup? Bolo to absurdné, a predsa. Práve v tej chvíli sa zrodil zázrak. Nie z logiky, ale z dôvery. Rovnako v Káne Galilejskej, kde voda z poslušnosti a viery služobníkov bola premenená na víno. Ježiš nás učí veriť ešte predtým, než uvidíme výsledok.
Eucharistia je pokračovaním tohto tajomstva. Pri Poslednej večeri zazneli slová, ktoré znejú dodnes po celom svete: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás.“
Nie symbolicky, nie metaforicky, ale reálne. A my odpovedáme jedným slovom, ktoré má váhu celého neba: „Amen.“
V tomto sviatostnom stretnutí vstupujeme do hlbokej dôvery. Ježiš nám zanechal nielen svoj pokoj, ale aj seba samého. Dvanásť košov zvyšného chleba po zázračnom nasýtení nie je len detailom príbehu, je prorockým znakom: Boh nikdy nedáva málo. Boh dáva hojne, a ešte zostane.
V spojitosti so sviatkom Najsvätejšej Eucharistie kráčame v procesiách. Vychádzame z chrámu do sveta. Tento pohyb od oltára ku krížu nie je len liturgickým gestom. Je to naša cesta. Cesta učeníkov, ktorí kráčajú s Kristom – nielen v chráme, ale aj v každodennom živote.
Kostol totiž nie je len priestorom na modlitbu. Je duchovnou čističkou, kde sa náš duch filtruje od nepokoja, strachu a hriechu. Tak ako sa voda čistí od nečistôt, aj naše srdce sa v adorácii čistí od pochybností. A potom, po svätej omši, prichádza tá najťažšia bohoslužba: bohoslužba každodennosti.
Zistíme, či sme naozaj stretli Ježiša, až keď sa vrátime do svojej rodiny, práce, školy… Zistíme to podľa pokoja, ktorý v nás zostane. Nie povrchný pokoj, ale ten hlboký, ktorý mali aj tí, čo verili a bojovali za Krista aj v čase komunizmu. Ježišov pokoj je aktívny – šíri sa cez skutky, nielen cez slová.
Nech naša dnešná eucharistická viera nezostane len na jazyku, ale prejaví sa v tom, akí sme, keď vyjdeme z kostola. Lebo svet dnes viac ako počuť slová potrebuje vidieť svedkov.
