Čierna farba sa dnes nenosí. Teda nosí sa, v istých subkultúrach, a aj tá je doplnená o farby s odtieňom „života plného energie“. Smútok v móde nemá svoje miesto, a už vôbec nie ten opravdivý, tmavý, bez filtra. Kedysi sa po smrti blízkeho človek zahalil do čierneho oblečenia, na znak ticha, bôľu a úcty.
Muži svoje svetlé saká a rifle na chvíľku odložili a nosili len čierny oblek. Ženy si vlasy zakryli čiernou šatkou a vytiahli čierne kabátiky či sukne. Tento obraz dnes vidno čoraz zriedkavejšie a naozaj býva spätý s akousi starou babičkou z vidieckeho kostola.
Dnes si v takýchto príležitostiach na seba obliekame skôr tričká s motivačným nápisom „Shine bright“ a tvár s úsmevom, ktorý hovorí: „Všetko je v poriadku.“ No nie je. Ale to nikto nechce počuť.
Staré mamy ešte vedia, čo to znamená smútiť. Chodia na cintorín s kyticou chryzantém, zababušené v šatke, s taškou plnou spomienok. Sú to posledné nositeľky čiernej farby, takmer ohrozený druh. Moderná žena ju nahradila farbou kapučína, decentne melancholickou, no stále „in“. Smútok sa totiž už nenosí. Ani čierna, ani ticho, ani bolesť.
Keby niekto náhodou smútil, vyzerá to ako spoločenské faux pas. Takého treba rýchlo rozveseliť, pretransformovať, preprogramovať na pozitívne myslenie. „Usmej sa, život ide ďalej!“ hovoria, akoby smrť bola len menší technický problém.
Smútok sa dnes považuje za čudáctvo. Každý vás chce veselého. Každý chce, aby ste rozdávali nádej. A ak ste kresťan, tak to platí dvojnásobne. Vraj by ste mali byť dôkazom radosti evanjelia, chodiť po svete ako žiarovka v tme. Lenže čo ak ste práve tou tmou pohltení? Čo ak sa vám rozsvieti práve vtedy, keď všetko zhasne?
Ľudia často vnímajú človeka smútiaceho za blízkym ako niekoho, kto si zaslúži súcit, podporu a pomoc. Oblieka sa do čiernej, aby okoliu dal najavo, že má dôvod na zhovievavejšie správanie. Málokto si však uvedomuje, že tento človek stojí najbližšie k večnosti. Práve on vidí svet z inej perspektívy, jeho hodnoty sa očisťujú a dokáže rozlíšiť podstatu od zbytočností. Je to práve on, kto môže mať súcit, ľútosť a zhovievavosť voči nám.
Smútok je dar, hoci sa nepredáva v peknej krabičke. Je to dar s trpkou príchuťou, ktorý nám otvára oči. Smútiaci človek vidí, že život nie je „nekonečný príbeh“ s disneyovským koncom.
V jednom indiánskom kmeni si najviac vážia práve tých, ktorí stratili blízkeho. Keď si v živote nevedia rady, idú za nimi. Nie za šamanom, nie za influencerkou či koučom s bielym úsmevom a vypredaným sebarozvojovým kurzom. Idú za tým, kto prešiel tmou, pretože vedia, že ten vidí inak. Ten sa už raz pozrel smrti do očí. Vie, čo je dôležité.
Ten, kto smúti, nepozerá na svet cez instagramový filter. On vidí čisté svetlo a čistý tieň. Vidí márnosť našich „musím“, „chcem“ a „nemôžem“. Vie, že najväčšia sila sa skrýva v zdanlivej slabosti, že plač môže byť modlitbou a ticho odpoveďou.
Keď sa smrť dotkne človeka, dotkne sa zároveň aj pravdy. A pravda nekráča s úsmevom po móle, nepublikuje príbehy o vďačnosti. Pravda stojí v kúte, oblečená v čiernom, tichá, no mocná. V jej blízkosti sa prestávame báť, pretože vieme, že všetko, čo sa dá stratiť, nie je večné.
Možno by sme teda mali zmeniť módne trendy. Možno by sme mali opäť začať nosiť čiernu, no nie ako farbu depresie, ale ako farbu múdrosti. Farbu zeme, z ktorej všetko rastie. Farbu noci, ktorá skrýva hviezdy. Farbu, v ktorej sa rodí viera.
Tak si vážme smútiacich. Nesúciťme s nimi, neľutujme ich, neutešujme ich. Počúvajme ich. Pretože oni, hoci sa zdajú krehkí, stoja pevne. Oni sú tí, ktorí sa pozerajú na svet z prahu večnosti.
A možno, keď raz budeme my stáť na tom prahu, budeme im vďační, že nám ukázali, že smútok sa síce nenosí, ale zato nesie. Nesie dušu k Bohu a to je móda, ktorá nikdy nevyjde z trendu.
