Pri pokusoch o propagovanie sviatostnej spovede a jej účinkov sa neraz aj my kňazi uchyľujeme k jej porovnaniu s psychoterapiou. Ak by sme sa pravidelne spovedali, vraj nám to ušetrí návštevu psychológa či psychiatra. Že ide o značne skreslený a neúplný pohľad bez nároku na všeobecnú platnosť, hádam nemusíme ani zdôrazňovať. Alebo predsa?
Obstojí a prežije potom svätá spoveď ako taká? Nepichne sa do prsta tŕňom racionalizovania a nezaspí tvrdým spánkom svedomia spolu s celým jej kráľovstvom? Pozrime sa na ňu preto trocha bližšie.
Kým krst, birmovanie a Eucharistia sú tu na to, aby „zrodili“ nových kresťanov, ďalšie dve sviatosti plnia osobitnú úlohu – obnovy a nápravy.
Pomazanie chorých je zamerané na obnovu telesného zdravia a na pozdvihnutie človeka v krízach choroby. A rôzne – sviatostné i nesviatostné – formy pokánia zas cielia na nápravu narušeného či dokonca zničeného vzťahu medzi človekom a jeho Bohom.
Samozrejme, pokánie má aj eticko-morálny rozmer, pretože každý osobný vzťah musí byť formovaný podľa morálnych princípov, aby mohol byť pravdivý a trvalý. Napriek tomu kresťanské pokánie v prvom rade nespočíva v etike a morálke.
Pri obnove vzťahu medzi stvorením a Stvoriteľom ide o niečo omnoho dôležitejšie: o to, aby mohol „prúd Božieho života“ znovu – alebo ešte plnšie – prúdiť do vnútra človeka. Bez tohto prúdu sme totiž vydaní napospas večnej smrti.
Pokánie neznamená, že Boh sa na nás nahnevá a my si ho musíme nejako „udobriť“. Poradie je jasné: vždy je to človek, kto naruší vzťah s Bohom – nie naopak. Boh zostáva tým, kým je. Verný. Nezmeniteľný. Otvorený.
Predstavme si ho ako slnko, ktoré neprestáva svietiť. Keď sa obloha zatiahne, nie je to preto, že slnko zhaslo. To my sme medzi seba a jeho svetlo postavili oblaky. A zrazu je tma a chladno vo vzťahoch. Pokánie znamená jediné: odstrániť to, čo sme medzi seba a Boha postavili, a znovu sa vystaviť jeho svetlu.
Preto je kresťanské pokánie v jadre radostná záležitosť. Nie je to poníženie, ale návrat k životu. Nie je to trest, ale otvorenie dverí.
A práve tu sa začína problém.
Mnohí si so spoveďou spájame strach, hanbu či ponižovanie. V minulosti sa, žiaľ, stávalo, že spovedníci bez citlivosti a hlbšieho teologického porozumenia zaťažovali svedomie ľudí viac, než oslobodzovali. Morálka sa niekedy zúžila na úzkostlivé skúmanie detailov – najmä v oblasti sexuality – a zo sviatosti zmierenia sa stalo niečo, čo ľudia skôr pretrpeli, než aby v tom videli Boží dar.
Lenže toto nie je podstata sviatosti pokánia.
V centre stojí zmierenie. Je to prvý dar vzkrieseného Krista apoštolom, ktorí sedeli za zamknutými dverami plní strachu. Ježiš k nim nevošiel s výčitkou, ale so slovami: Pokoj vám! Spoveď je práve tým otvorením dverí do budúcnosti. A niekedy je aj vstupom Boha cez naše zatvorené dvere, ktoré už sami jednoducho nevieme otvoriť.
Pokánie úzko súvisí s Eucharistiou. Hriech totiž nie je len porušenie pravidla. Je to odmietnutie životodarnej jednoty s Bohom. Je to priekopa, ktorú medzi sebou a ním vykopeme. Pokánie je jej premostením.
Prorok Izaiáš nám v tejto súvislosti pripomína dôležitú skutočnosť: „Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil, a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul! Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje.“ (Iz 59,1-2) Môj hriech teda spôsobuje, že Božie požehnanie neprenikne do môjho života v takej miere, v akej by mohlo. Nie preto, že by Boh nechcel, ale preto, že mu v tom bránim priehradou svojich hriechov.
A potom je tu ešte ďalšia dôležitá vec: morálka nie je podmienkou vzťahu s Bohom. Je jeho ovocím. Keď človek žije dobre, miluje, koná viac, než je povinný, nerobí to preto, aby si zaslúžil Božiu lásku. Robí to preto, že ju už zakúsil.
Sviatosť pokánia nie je len psychologická úľava ani sebazdokonaľovanie. Je to Božie konanie. Človek si sám nedokáže „zapnúť“ prúd Božieho života novým myslením či lepším predsavzatím. Potrebuje Božie odpustenie. A Boh odpúšťa – v Cirkvi a skrze Cirkev.
Spoveď je návratom do jednoty. Do jednoty s Kristom. Do jednoty s Cirkvou. Do života.
Možno sme si z nej urobili strašiaka. Možno máme za sebou zlú skúsenosť. A možno ju prerobíme na „niečo súčasné“. No pod povrchom všetkých deformácií zostáva jej pravý zmysel: Boh nás nechce potrestať. Chce nás znovu napojiť na zdroj svojho života.
Aby sme „nezaspali“ navždy.
