Keď som pred pár rokmi hľadal názov pre zbierku svojich homílii, inšpiroval ma známy kazateľský príbeh.
Pri ceste vlakom sa v jednom kupé rozprúdila družná debata. Väčšina cestujúcich si všimla dvoch ľudí: rozprávali sa dialektom, ktorý naznačoval, že sú z východného Slovenska. Keď sa blížila zastávka Žilina, dvihli sa zo sedadiel a začali si zbierať veci. Ktosi sa ich spýtal: „Vy ale asi nebudete zo Žiliny?“
Na to jeden z dvojice hovorí: „Nie, my nepochádzame zo Žiliny. Presťahovali sme sa sem z východného Slovenska, aby sme boli bližšie k synovi.“ „Aha. Syn žije v Žiline?“ „Nie, nie v Žiline, v Chicagu.“
Aby sme boli bližšie…
Každoročne sa mi tento príbeh spája s prípravou na najväčšiu udalosť: sviatok Paschy. Možno pre svoj refrén „aby sme boli bližšie“. Lebo sviatok Paschy spôsobuje, že sa každoročne takpovediac sťahujeme bližšie k Synovi, k Božiemu Synovi – Ježišovi Kristovi.
Niektorí sa viac postíme, viac sa modlíme, možno aj častejšie siahneme po Svätom písme či navštívime chrám. Príprava na sviatok Veľkej noci znamená pre mnohých absolvovať svätú spoveď a prijať Eucharistiu…
A keď robíme tieto zbožné veci, tak možno s nimi príde aj pocit, že sme sa „presťahovali“ bližšie k Bohu. Je to však naozaj tak? Áno, často si pripomíname, že v živote to chceme dotiahnuť čo najďalej a v tom duchovnom zasa čo najbližšie. Čo to však znamená?
Podľa čoho viem, že som sa presťahoval bližšie k vzkriesenému Synovi? Test je jednoduchý: Moja blízkosť k Bohu sa ukazuje na mojej blízkosti k človekovi vedľa mňa.
Preto je namieste praktická otázka: Ako na to? Ako sa mám priblížiť k Bohu? V prvom kroku je potrebné otvoriť oči. Tak ako sa pri prvom hriechu ľuďom otvorili oči pre svet bez Boha, teraz je načase otvoriť oči pre svet s Bohom. Voláme ich oči viery. Len týmito očami vidím, že Boh sa priblížil ku mne ako prvý.
A ako sa to pretaví do pohľadu na človeka vedľa mňa? Presne nad touto praktickou otázkou uvažoval Svätý Otec Lev XIV. počas homílie na Štvrtú pôstnu nedeľu, keď vychádzal z príbehu uzdravenia človeka slepého od narodenia. Pre pápeža prijať Boží pohľad znamená „predovšetkým prekonať predsudky tých, ktorí v trpiacom človeku vidia len zavrhnutého, ktorým treba pohŕdať, alebo problém, ktorému sa treba vyhnúť, uzatvárajúc sa do pancierovej veže sebeckého individualizmu. (…) Ježiš tak nekoná: hľadí na slepca s láskou, nie ako na nižšiu bytosť alebo otravný zjav, ale ako na drahú osobu, ktorá potrebuje pomoc. Tak sa ich stretnutie stáva príležitosťou, aby sa vo všetkých prejavilo Božie dielo.“
Byť bližšie k Synovi tak prakticky vedie nielen k blízkosti k iným, ale napokon aj k sebe samému.
