Stalo sa to počas jednej návštevy kláštora. Bola to ženská rehoľa, kde sestry žili podľa jednej z najprísnejších regúl. Nebolo to však nič romantické, žiadne gotické oblúky krásneho kláštora niekde v strede olivových hájov a viníc, ale sadrokartónom zateplená, zrekonštruovaná bývalá škôlka uprostred panelákového sídliska.
Fasáda kláštora nebola zdobená vznešenými freskami, ale krikľavou farbou z výpredaja v Hornbachu. Namiesto cherubínov a serafínov bola len obrovská plocha oranžovej. A za touto oranžovou farbou žili ukryté tieto sestry. Necestovali nikam a ani politické, ani cirkevné zápasy neprenikali za múry tohto zvláštneho väzenia.
Šiel som za nimi, aby som uspokojil svoju zvedavosť – ako môže niekto dobrovoľne prijať takýto život na celý život? A tak som jednej sestre, ktorú som ani nevidel, položil tú najtendenčnejšiu otázku: „Aký je to život takto za mrežami?“ Spoza mreží prekrytých závesom sa ozval pomaly hovoriaci mladý hlas: „Z mojej strany ste za mrežami vy.“
Táto odpoveď nielenže neuspokojila moju zvedavosť, ale, naopak, vyvolala vlnobitie ďalších otázok. Ako je možné, že človek žijúci na pár desiatkach metrov štvorcových, ktorý sa zriekol všetkej krásy a dobrôt sveta, označí mňa za človeka žijúceho za mrežami? A ako môže takýto človek sám seba označiť za slobodného?
A tak nezostávalo nič iné, len sa bližšie pozrieť na to, čo je tá najväčšia hodnota, na ktorú sme hrdí, tá hodnota, za ktorú tisíce ľudí položili život. Hodnota, ktorú nám priniesli naši rodičia. Možnosť ochutnať hamburger v tieni mrakodrapov Piatej avenue, plávať s delfínmi v Červenom mori či stráviť svadobnú cestu v all-inclusive rezorte na Bali. Nie je problém študovať na prestížnych svetových univerzitách alebo sa vzdelávať prostredníctvom množstva krásnych kníh, ktoré každým týždňom menia výklady kníhkupectiev. Nie je toto tá sloboda, o ktorej sme snívali? A čo vlastne je sloboda?
Každý človek, ktorý žije, sa nachádza v procese rastu a rozvoja, v ktorom sa má stále viac prejavovať, stále viac uskutočňovať a dovršovať svoju podstatu. Tento proces však musíme uskutočňovať zvnútra sami: „Staň sa tým, čím si!“ To sú známe a veľmi silné slová, ktoré často opakoval Ján Pavol II.
Cieľ našej slobody je jasný – slúži nám nato, aby sme naplno rozvinuli svoje dary a talenty. Sloboda nám slúži nato, aby sme poslúchli evanjelistov a nezamurovali svoje talenty za vrstvami tehál a sadrokartónu. Sloboda nám slúži nato, aby sme lampu postavili na svietnik a svetlo z nej neschovávali v kláštornej klauzúre. Aj argumenty evanjelia sú na našej strane mreží.
Aby som sa stal dobrým politikom, musím poznať dejiny, veľa cestovať, rozprávať sa s ľuďmi a študovať. Aby som sa stal dobrým umelcom, musím navštevovať mnohé ateliéry a zúčastňovať sa na svetových výstavách. Aby som bol dobrým lekárom a zachraňoval životy, musím tráviť víkendy na konferenciách po celom svete. Bez slobody nikdy nebudem tým, čím som! Len nešťastnou bytosťou v klietkovom chove namiesto šťastného indivídua, žijúceho život vo voľnom výbehu.
Otázka však ešte nie je úplne zodpovedaná. Všetci sme svedkami toho, že aj ľudia, ktorí mali možnosť rozvinúť svoje dary, nikdy neboli nasýtení. Ich talenty sa stále mohli rozvíjať ďalej a svetlo ich lampy mohlo osvetľovať stále väčšiu a väčšiu plochu. Táto túžba ostro kontrastovala s pokojným hlasom znejúcim spoza oceľových mreží kláštora:
„Neženiem sa za veľkými vecami
ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.
Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil
ako nasýtené dieťa v matkinom náručí.“ (Žalm 131)
Z vlastnej skúsenosti viem, že keď neviem nájsť odpoveď, oplatí sa opýtať Tomáša. Tomáša Akvinského. A ani tentoraz som neodišiel naprázdno. Tomáš rozlišuje medzi dvoma slobodami: libertas a coactione a libertas necessitate – medzi slobodou od vonkajšieho nátlaku a slobodou od nutnosti. Jednoducho povedané, medzi vnútornou a vonkajšou slobodou. A práve tá vnútorná sloboda konštituuje podstatu ľudskej slobody. Vnútorná sloboda je tou skutočnou podmienkou, aby sa človek mohol stať tým, kým je.
Rakúsky teológ Emerich Coreth Tomáša ešte dopĺňa: „Stáva sa, že sa stretneme s hodnotou, ktorá vyžaduje súhlas a rozhodnutie, aby sme sa zriekli iných, nám príjemných a navyknutých spôsobov správania. Je možné, že sa budeme snažiť toto stretnutie potlačiť a odstrániť zo svojho zorného poľa. Napriek tomu budeme vnímať volanie, ktoré vyžaduje naše slobodné rozhodnutie.“
Coreth nás tak varuje pred útrobami veľryby, z ktorých sa podarilo uniknúť len jedinému človeku – prorokovi Jonášovi. Zdá sa, že celá jeho sloboda spočívala v tom, že sa zriekol vlastnej slobody. Vymenil svoje plány za Božie plány, svoju predstavu o sebe za tú Božiu.
Obetovať svoju identitu lekára, politika či úspešného podnikateľa. Zrieknuť sa svojej dôležitosti a emancipácie a získať tak zraniteľnosť. A tak sa stať „tým, kým som“ a kým som vždy bol – Božím dieťaťom.
Jonáš túto svoju identitu objavil až po násilnom uväznení vo veľrybom žalúdku. Výsledok tejto „gastroterapie“ bol ohromujúci – nový človek. Z utečenca sa stal dobyvateľ.
Rehoľné sestry vymenili žalúdok za krikľavooranžový kláštor. Vedeli, že keď sa vzdajú vonkajšej slobody, získajú tú vnútornú. Libertas necessitate venovali Bohu a ten im za to daroval libertas a coactione. Zdá sa, že ak sa k nim chceme pridať, neostáva nám nič iné, len urobiť podobne – vykonať jediný slobodný čin, ktorého je človek schopný. Venovať svoju slobodu. Ideálne Bohu.
