Posledné októbrové a prvé novembrové dni sa Cirkev v liturgii dotýka tém, ktoré si my radšej nechávame “na neskôr”. Smrť, súd, nebo a peklo sú štyri posledné veci, o ktorých sa nehovorí ľahko, no pomáhajú nám preniknúť do hĺbky života.
Jeseň im prepožičiava prirodzený rámec. Príroda sa spomaľuje, čas svetla sa skracuje a my si viac uvedomujeme pominuteľnosť aj potrebu vnútorného pokoja. Niektorí si v týchto dňoch spomenú na svojich blízkych, iní si položia otázku, ako by chceli žiť v spomienkach iných. Práve v tom spočíva dar týchto dní: pozývajú zastaviť sa, prehodnotiť a znovu sa nadýchnuť.
Deň súdu
Predposledný októbrový deň nám pripomenie, že súd nie je spojený len s trestom. Je to stretnutie s Pravdou, ktorá vie, kto sme. Boh sa nepýta len preto, aby usvedčoval, ale aby uzdravoval. Vie, čo sme urobili s dobrým úmyslom, aj to, čo sme zanedbali zo strachu či pohodlnosti.
My katolíci veríme, že každého z nás čaká osobný súd. Okamih, keď sa pred ním zjaví celý život v pravom svetle. Nebude to chladná bilancia, ale Kristovo svetlo, ktoré odhalí aj to dobré, čo zostalo nepovšimnuté. A, napokon, pred nami je aj ten posledný súd, keď Kristus príde v sláve a beh dejín sa zavŕši.
Myšlienka na súd nám nechce nahnať strach. Skôr nás volá k pokániu, k zmene zmýšľania. Mnohé ženy poznajú ten pohľad, keď sa dívajú na svoje deti či deti blízkych a vedia, že ťažká pravda sa dá povedať aj nežne. Takto sa na nás pozerá Boh.
Deň v tme
Posledný októbrový deň sa nielen na Západe spája s kostýmami, ozdobami a komerciou. Ale pod tým všetkým sa skrýva hlbšia túžba – vyrovnať sa so strachom zo smrti.
Cirkev hovorí o pekle s rovnakou intenciou ako o súde. Pripomína, že zlo je skutočné a zneužitie slobody má svoje následky. Boh nikoho neposiela do zatratenia zo špásu, človek sa tam dostáva vtedy, keď odmieta skutočnú lásku.
Zatvrdnuté srdce vytvára malé osobné peklo ešte tu na zemi. Jean-Paul Sartre to v divadelnej hre Súkromné peklo vyjadril vetou: „Peklo, to sú tí druhí.“ Netreba sa báť strašidiel, najväčším strašiakom je život bez lásky.
Deň v nebi
V prvý novembrový deň upriamuje preto Cirkev náš pohľad na všetkých svätých. Prichádzajú ako svetlo po noci, ako nádych po dlhom výdychu. Po dňoch, ktoré hovoria o smrti a hriechu, znie radostne a jednoducho: Svätosť je možná.
Nebo nie je vzdialené. Nie je odmenou pre morálne bezchybných, ale domovom pre tých, ktorí sa nedali odradiť slabosťou. Začína sa tam, kde človek odpovedá na lásku Boha láskou.
Liturgia hovorí o zástupe svätých, ktorý nik nemôže spočítať. Sú medzi nimi mučeníci, ale aj matky, otcovia, starí rodičia, ktorí žili verne, nenápadne, no v osobnom vzťahu s Bohom.
Deň v očistci
Deň Pamiatky zosnulých je návratom k tomu, čo je osobné. Privádza nás nielen späť na zem, ale ešte hlbšie – k hrobom, k menám, k spomienkam, k nádeji.
Tieto chvíle sú plné ľudskosti. Sú poznačené smútkom, ale aj vzťahom, ktorý sa síce zmenil, ale pokračuje. Udržiavame a rozvíjame ho naďalej modlitbami za zosnulých. Podľa učenia našej Cirkvi môžeme dušiam v stave očisťovania pomôcť svojimi modlitbami.
Štyri dni na prelome októbra a novembra teda nie sú len časom spomienok. Sú pozvaním otvoriť sa pre nebo, ktoré v Ježišovi Kristovi zostúpilo na zem. Práve preto sa počas týchto dní oplatí spomaliť, stíšiť a dovoliť Bohu, aby sa dotkol nášho strachu zo smrti i smrti našich blízkych svojím životom.
