Jana Františka de Chantal, ktorú si Rímskokatolícka cirkev pripomína 12. augusta, sa narodila v Dijone v roku 1572 do šľachtickej rodiny ako druhé dieťa Bénigne Frémyota, predsedu burgundského parlamentu, a Marguerite de Berbisey. Po tom, čo matka zomrela pri pôrode Janinho mladšieho brata Andrého, Janu a jej súrodencov vychovával otec.
V roku 1592 sa Jana vydala za baróna Christopha de Rabutin-Chantal, s ktorým prežila šťastné, no krátke manželstvo. V ich rodinnom sídle obnovila zvyk každodennej svätej omše a venovala sa rôznym charitatívnym činnostiam: starala sa o chudobných i chorých a rozdávala jedlo všetkým, ktorí to potrebovali. Tento pokojný a láskyplný život sa však náhle skončil v roku 1601, keď jej manžela nešťastne postrelil sused pri poľovačke. Barónka de Chantal ostala so štyrmi drobnými deťmi; najstaršie malo sotva päť rokov, najmladšie nemalo ešte ani rok.
Po smrti manžela sa Jana uzavrela do smútku, no nakoniec našla silu odpustiť strelcovi, ba dokonca sa stala krstnou mamou jeho dieťaťu. Pod nátlakom sa presťahovala k svojmu vznetlivému svokrovi a jeho tyranskej milenke na zámok Montheleon. Osemročný pobyt v nevľúdnom prostredí sa pre Janu stal akýmsi očistcom, no vo svojom žiali a temnote pocítila Pánovu prítomnosť, ktorá ju pozývala k hlbšiemu vzťahu s Bohom.
Zlom v jej živote nastal v roku 1604, keď sa vo svojom rodnom meste zúčastnila na sérii pôstnych kázní ženevského biskupa Františka Saleského, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. Pod jeho vedením ešte intenzívnejšie slúžila Bohu, starala sa o výchovu svojich detí a konala skutky milosrdenstva. Takto bola príkladom pre mnohých, ktorí boli nútení zvládať viaceré povinnosti naraz.
V Jane medzitým silnela túžba po rehoľnom živote. Chcela utvoriť inštitút pre ženy, ktorým zdravie, vek alebo iné dôvody bránili vstúpiť do už fungujúcich komunít. Po zabezpečení budúcnosti svojich detí mohla založiť Rád Navštívenia Panny Márie. Na sviatok Najsvätejšej Trojice 6. júna 1610 spolu s troma spoločníčkami zložila sľuby a prijala závoj. František Saleský určil, že tento rád bude otvorený aj pre staršie, slabé a choré ženy, aby sa aj ony mohli zdokonaľovať na ceste k Bohu. Rehoľné spoločenstvo spravoval spoločne s Janou až do svojej smrti.
Jana, aj keď bola v kláštore, nikdy neprestala byť aj matkou pre svoje vlastné deti. Starala sa o ne a bdela nad ich výchovou. Po Františkovom skone našla duchovného vodcu vo svätom Vincentovi de Paul. Rehoľa sa vzmáhala a šírila, v roku 1641 mala už 86 kláštorov. V tom istom roku 13. decembra zomrela Jana na zápal pľúc v meste Moulins, keď sa vracala z vizitácie kláštora v Paríži. Pochovali ju v kláštore v Annecy, no jej srdce vybrali a ponechali si ho v Moulins ako vzácnu relikviu.
Na jej príhovor sa stali mnohé zázraky. Pápež Benedikt XIV. ju blahorečil v roku 1751, za svätú ju vyhlásil pápež Klement XIII. v roku 1767. Jej ostatky počas Francúzskej revolúcie zachránili a dnes odpočívajú vedľa ostatkov svätého Františka Saleského v Bazilike navštívenia Panny Márie v Annecy, kam ich slávnostne previezli 12. augusta 1911.
Charizmou Rádu Navštívenia Panny Márie – známeho aj pod názvom vizitantky – je najmä tichý, mravný kresťanský život, starostlivosť o chorých i chudobných, výchova a vyučovanie detí. Momentálne má približne 150 kláštorov po celom svete. V susednom Česku ukončil rád svoje pôsobenie v roku 2021 po 143 rokoch z dôvodu chýbajúceho dorastu.
Svätá Jana Františka de Chantal je patrónkou matiek, vdov, manželiek, šťastného pôrodu, zabudnutých ľudí a rodičov, ktorí sú odlúčení od svojich detí.
