15. máj je v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi spojený s menom svätej Žofie, kresťanskej vdovy z Ríma, ktorá počas prenasledovania kresťanov v 2. storočí vychovala svoje tri dcéry vo viere, nádeji a láske. Nie však len obrazne: jej dcéry sa naozaj volali Viera (Pistis), Nádej (Elpis) a Láska (Agapé) a každá z nich spájala so svojím menom aj patričný obsah, ktorého sa nevzdali ani pod hrozbou mučenia a smrti.
Matka múdrosti a dcéry čností
Meno Žofia pochádza z gréckeho sophia – múdrosť. A múdrosť tejto rímskej kresťanky nebola akademická ani rečnícka. Bola to múdrosť srdca, viera zakorenená v Kristovi, ktorá jej umožnila vychovať deti k tomu, aby sa nebáli postaviť ani proti najvyššej rímskej moci. V čase vlády cisára Hadriána (117 – 138), keď sa začali nové vlny prenasledovania kresťanov, bola spolu so svojimi dcérami predvedená pred súd.
Správca Antiochos, ktorý ich udal, očakával, že deti sa pod tlakom zlomia. Cisár dúfal, že strach, mučenie a vyhrážky donútia túto matku a jej dcéry obetovať bohom, najmä bohyni Artemis. No namiesto zúfalstva videl pred sebou ženu a tri dievčatá, ktoré boli pokojné, odvážne a nezlomné.
Tri deti, tri čnosti, tri mučeníctva
Dcérky mali len dvanásť, desať a deväť rokov. Napriek svojmu veku sa odmietli pokloniť pohanským modlám. Najprv ich vystavili ohňu – položili ich na rozpálený rošt, hodili ich do pece i do vriacej smoly. No nezomreli. Všetky tri prežili bez ujmy. Cisár bol zmätený, no neustúpil. Prikázal mučiť ich inak. Najmladšiu Lásku priviazali k stĺpu a bili, kým jej telo nepokrývali krvavé rany.
A matka Žofia? Tá musela všetko sledovať. Nesmela im pomôcť, no nevzdala sa. Neupadla do ticha ani do zúfalstva. Povzbudzovala svoje dcéry, aby vydržali, aby dôverovali Kristovi, aby neodvolali svoju vieru. Napokon boli všetky tri sťaté.
Cisár dovolil matke, aby telá svojich detí pochovala. Odviezla ich na návršie nad mestom, kde ich uložila do truhiel. Sama pri ich hroboch zostala a po troch dňoch zomrela – nie rukou kata, ale od žiaľu. Cirkev si jej smrť pripomína ako duchovné mučeníctvo. Žofia bola uctievaná ako matka, ktorá obetovala všetko, no nezaprela Krista.
Putovanie ostatkov a ľudová úcta
Pozostatky svätej Žofie a jej dcér sa neskôr dostali do nemeckého Elzachu. V 8. storočí ich preniesol biskup Remigius zo Štrasburgu do kláštora v Alsasku. Pápež Sergius II. ich v 9. storočí uložil do hlavného oltára Kostola svätého Martina ai Monti v Ríme. Úcta k svätej Žofii sa rozšírila naprieč Európou najmä v južnom Nemecku, kde je dodnes uctievaná ako patrónka pri jarných mrazoch. V ľudovej zbožnosti vystupuje ako „chladná Žofia“, posledná zo známych „ľadových svätcov“ (Pankrác, Servác, Bonifác a Žofia).
Staré zvyky hovoria, že po sviatku svätej Žofie možno bez obáv sadiť rastliny do zeme. Aj preto si ženy a roľníci často pripomínali jej deň ako dôležitý bod v poľnohospodárskom kalendári. V prírode nesie jej meno rastlina úhorník liečivý (lat. Sisymbrium sophia), tradične považovaná za pomoc pri chorobách dýchacích ciest.
Mladá mučeníčka, matka, patrónka
Hoci historické záznamy o svätej Žofii sú skromné a často zahmlené vrstvou legiend, jej príbeh zostáva silným svedectvom. V jej osobe Cirkev vidí múdrosť, ktorá nie je z tohto sveta, ale vychádza z viery. Jej tri dcéry neboli len nositeľkami čností podľa mena – stali sa ich vtelením. Viera, Nádej a Láska nežili dlho, no v ich krátkom živote žiarila sila, ktorá presahuje vek aj skúsenosti.
Svätá Žofia je patrónkou žien, matiek, ale aj tých, ktorí zápasia s chladom – či už fyzickým, alebo duchovným. V dnešnom svete, v ktorom sa hodnoty viery, nádeje a lásky často relativizujú, môže byť práve jej príbeh pripomienkou, že tieto čnosti sú nielen večné, ale aj schopné obstáť i pred tvárou cisára.
Svätá Žofia, svätá Viera, svätá Nádej, svätá Láska – orodujte za nás!
