Gréckokatolícka cirkev si 29. decembra pripomína udalosť, ktorú apoštol Matúš zaznamenáva v druhej kapitole svojho evanjelia. Krutý a nemilosrdný kráľ Herodes dal v Betleheme a v jeho okolí povraždiť všetkých chlapcov mladších ako dva roky.
Urobil to zo žiarlivosti i z obavy, že by nový kráľ, o ktorom mu povedali mudrci z Východu, mohol v budúcnosti ohroziť jeho postavenie. Lokalitou narodenia nového židovského kráľa bol práve Betlehem a jeho okolie.
Herodes nevedel s istotou určiť, ktoré z detí by mohlo byť novým „pomazaným“, a tak zvolil plošné vraždenie. Ježiša sa mu však zabiť nepodarilonepodarilo, lebo Jozef a Mária s malým Ježišom ušli do Egypta.
Katolícka cirkev považuje všetkých pozabíjaných chlapcov za svätých. Úcta k nim siaha až do 2. storočia, keď o nich ako o mučeníkoch hovorí svätý Irenej z Lyonu.
Tento názor sa všeobecne rozširuje – prijíma ho a ďalej šíri napríklad aj svätý Augustín.
Na Štvrtom konštantínopolskom koncile (ôsmom ekumenickom) na prelome rokov 869 a 870 bol sviatok svätých Neviniatok zrušený, pretože ľudová zbožnosť k nemu dotvárala najrôznejšie druhy slávností (pašiové hry, karnevaly), ktoré boli v rozpore so správnym chápaním viery a odťahovali pozornosť od skutočnej úcty k Pánovi Ježišovi. Známe sú tiež excesy, keď v niektorých krajinách deti v deň sviatku dostávali bitku.
Úcta, i keď v mierne zdeformovanej podobe, ak žije medzi ľuďmi a prenáša sa z generácie na generáciu, sa nedá vykoreniť jediným výnosom cirkevného snemu. Tak to bolo a je aj s úctou k svätým Neviniatkam.
Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) uprela svoj zrak opäť až k najstarším udalostiam kresťanstva a priniesla obnovené liturgické texty spojené s týmto sviatkom.
Rímskokatolícka cirkev stanovila ich sviatok na 28. decembra a tento deň sa stal zároveň aj pamätným dňom všetkých nenarodených detí.
Burcujúci list adresovaný biskupom o utrpení desiatok miliónov detí sveta napísal Svätý Otec František na sviatok svätých Neviniatok 28. decembra 2016.
