Svätí Félix a Adaukt sú kresťanskí mučeníci z obdobia veľkého prenasledovania za vlády rímskeho cisára Diokleciána (284 – 305), ktorých si Rímskokatolícka cirkev pripomína 30. augusta. Hoci ich príbehy sú čiastočne zahalené legendami a historickými nejasnosťami, Cirkev im po stáročia prejavovala úctu a nemožno im uprieť vplyv na kresťanskú tradíciu a kultúru.
Podľa tradície Félixa, ktorý bol rímskym kňazom, jedného dňa zatkli a priviedli pred prefekta menom Dracus. Ten ho nútil, aby obetoval pohanským bohom, konkrétne Serapidovi, Merkúrovi a Diane. Félix však odmietol zradiť svoju kresťanskú vieru a podľa legendy sa pri jeho modlitbe modly týchto božstiev rozpadli na kusy. Zázrak ešte viac rozzúril prefekta, ktorý rozhodol, že Félix musí byť popravený.
Cestou na popravisko sa k Félixovi pripojil neznámy muž, ktorý sa verejne priznal ku kresťanskej viere a chcel zdieľať Félixov osud. Vojaci sa ho okamžite zmocnili a spolu s Félixom ho sťali. Neznámeho muža, ktorý sa k odsúdenému Félixovi spontánne pridal, kresťanská komunita neskôr pomenovala Adauctus, čo v latinčine znamená „pridaný, pripojený“.
Ako sme už naznačili, príbeh Félixa a Adaukta, ktorý bol prvýkrát publikovaný v Martyrológiu svätého Ada (800 – 875), viennského opáta, sa považuje za zmes historických skutočností a legiend. Niektoré jeho detaily sú problematické, najmä neexistencia prefekta menom Dracus v historických záznamoch a zmätočné spomínanie iného Félixa, ktorý sa často stotožňuje so svätým Félixom z Noly.
Tieto nejasnosti viedli historikov k názoru, že príbeh Félixa a Adaukta môže byť výsledkom nesprávnej interpretácie pôvodného nápisu, ktorý pochádza od pápeža Damaza I. (366 – 384). Napriek tomu samotná podstata príbehu – odmietnutie pohanských obetí a dobrovoľné mučeníctvo – zostáva silným svedectvom viery týchto dvoch mužov.
Úcta k Félixovi a Adauktovi je veľmi stará, čo dokazuje zmienka o nich v Sakramentári pápeža Gregora Veľkého a v starobylých martyrológiách. Nad ich hrobmi, ktoré sa nachádzali v Commodilliných katakombách na Ostijskej ceste neďaleko Baziliky svätého Pavla za hradbami v Ríme, postavil pápež Siricius (384 – 399) malú baziliku ako centrum ich úcty. Bazilika, ktorú obnovil pápež Lev III. (795 – 816), bola objavená asi pred 300 rokmi a znovu odkrytá v roku 1905.
Okolo roku 850 pápež Lev IV. (847 – 855) údajne daroval relikvie Félixa a Adaukta Irmengarde, manželke cisára Svätej ríše rímskej Lothara I., ktorá ich uložila v opátstve kanonikov v alsaskom Eschau. Neskôr v roku 1361 ich preniesli do Dómu svätého Štefana vo Viedni. Nejaká časť relikvií svätých mučeníkov sa vraj nachádza aj v nemeckom Kolíne nad Rýnom.
Príbeh Félixa a Adaukta inšpiroval aj umelcov. V 18. storočí taliansky maliar Carlo Innocenzo Carlone (1686 – 1775) vytvoril pre kupolu kostola zasväteného mučeníkom v obci San Felice del Benaco pri severotalianskom jazere Lago di Garda maľbu Oslávenie svätých Félixa a Adaukta (1759 – 1761).
Dvojica starovekých martýrov, ktorí odmietli podriadiť sa pohanským praktikám a radšej zvolili smrť, zostáva inšpiráciou pre všetkých, ktorí čelia skúškam viery a morálky.
