V evanjeliu čítame autobiografickú črtu Ježišovho učeníka Matúša. Matúš bol jedným z dvanástich apoštolov, je autorom evanjelia, vďaka nemu máme konkrétnejšiu predstavu o Ježišovom živote.
Nakoniec aj apoštol Ján spomína v evanjeliu seba, no robí to kulantnejšie, aby na seba neupriamoval pozornosť, hovorí o sebe akoby s odstupom, hovorí „o tom, ktorého Ježiš miloval“.
Poďme však naspäť k Matúšovi. Matúš bol, zdá sa, čestný človek, ale vo vlastnom národe nemal dobré meno. Bol mýtnik alebo – ak chcete – colník. Kasíroval vlastných, vyberal od nich peniaze pre nepriateľa, pre Rimana, ktorý židovský národ držal v područí. Matúš, hoci Žid, slúžil v systéme nepriateľa.
Spomínam si, ako mi jeden kňaz a bývalý politický väzeň komunizmu hovoril, že podstatné je, čo do výkonu moci primiešavajú ľudia zo svojho vlastného naturelu. Sudca môže byť spravodlivý a láskavý, no môže byť aj sudca spravodlivý a zlomyseľný. Teda súdi podľa práva, ale snaží sa dať čo najvyššie tresty. Takisto vyšetrovatelia. Mohli pri vypočúvaní podozrivých mlátiť. Lenže niektorí bili väzňov do bezvedomia. Primiešavali do toho vlastné zlo.
Tak aj mýtnici mali povesť zlodejov, ktorí cudzopasia na vlastnom národe. Aký bol v tomto smere Matúš, pôvodným menom Lévi? O tom zmienky nemáme. No povedzme, že sa držal v rámci normy.
Farizeji, teda tí, ktorí žili spravodlivým životom a snažili sa o ideál v zachovávaní Božích príkazov, sú sklamaní a pohoršení, že práve lakomého colníka Matúša povoláva Ježiš a ide si s ním zajesť.
Naopak, vagabundi, zlodeji, hriešnici a ďalší mýtnici sú povzbudení. Tušia, že Ježiš je výnimočný muž, azda prorok, ak nie niekto väčší. A on, vyslanec Hospodina, spravodlivejší než farizeji, nimi neopovrhuje. Čo je toto za absurdnú situáciu?
Farizejov to štve! To skutočne tento svätý muž – učiteľ nevidí, kto je tu spravodlivý a kto vagabund? Ani sa nesnažia svoje rozhorčenie skrývať. Už ani nešepkajú. Rovno frflú, ako sa hovorí, nedávajú si servítku pred ústa.
Ježiš ich počuje a povie im, že lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Tým uzná farizejom (asi jedinýkrát), že kráčajú po dobrej ceste, keď dodržiavajú Božie príkazy, a zároveň poukáže na svoju misiu, na plán záchrany.
Ježiš vyzdvihuje milosrdenstvo ako dôležitý atribút vzájomného pokojného súžitia. Načo sú všetky obety, keď pohŕdame slabými?
Ježiš hriešnikmi neopovrhuje. Vidí ich ako niekoho, koho je potrebné uzdraviť z choroby hriechu. Pre nás to je úžasné poznanie. Je to zvesť o tom, že máme vždy nádej.
Matúšovo evanjelium je známe a obľúbené. Je v ňom Ježišov rodokmeň, sú tam pekne v bodoch zhrnuté Ježišove „prednášky“ o modlitbe, o tom, ako sa postiť, o almužne, o prísahe, máme tam aj modlitbu Otčenáš. Sú tu blahoslavenstvá, svedectvá o nevysvetliteľných uzdraveniach malomocného, ochrnutého, slepých, je tu správa o tom, ako Ježiš uzdravil svokru apoštola Petra. Nájdeme tu podobenstvá, poučenia a rôzne situácie, ktoré zažil s Ježišom.
Sympatická je jeho snaha o presné údaje. Ako colník mal pre čísla cit. Pri prvom rozmnožení chleba píše, že majú päť chlebov a dve ryby. Keď sa zástupy hladošov najedli, zostalo ešte dvanásť košov nedojedeného chleba. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov, okrem žien a detí.
Matúš zaznamenáva aj epizódku s chrámovou daňou, o tom, ako Peter na Ježišovo odporúčanie chytí rybu a tá má v ústach peniaz potrebný na zaplatenie dane.
Podobenstvo o stratenej ovečke hovorí o tom, že oviec je sto. Jedna zablúdi a deväťdesiatdeväť nie. No keď sa nájde tá stratená, tak je z nej veľká radosť.
V poučení o odpustení Matúš píše, že Ježiš odporúča odpúšťať nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz, čiže vždy.
V podobenstve o nemilosrdnom sluhovi ide opäť o peniaze a účtovnú uzávierku, spreneveru a odpustenie dlhu.
Potom je tu známy bohatý mladík, ktorý je zarmútený z toho, že dokonalosť by dosiahol iba vtedy, ak by sa všetkého vzdal. Nasleduje poučenie o nebezpečenstve bohatstva.
Podobenstvo o robotníkoch je zase o peniazoch a spravodlivej mzde.
O peniaze ide aj vtedy, keď Matúš píše, ako Ježiš vyhnal z chrámu predavačov. Teda tých, čo sa priživovali na Božích veciach.
Zlí vinohradníci zasa číhajú na majetok a nechcú hospodárovi zaplatiť, na čom sa s ním dohodli.
Ďalej tu máme známu myšlienku o dani cisárovi: dávať Bohu, čo je Božie, a cisárovi, čo je cisárovo.
Svätý evanjelista Matúš je príma chlap. Zo starého života mýtnika si do nového života v Kristovi zobral zmysel pre detail, zmysel pre presné údaje a objektívne pomenúvanie vecí a toho, čoho bol svedkom.
Slávny taliansky spisovateľ a režisér Pier Paolo Pasolini natočil v roku 1964 film Evanjelium podľa Matúša. Hoci bol ateista a kritik Cirkvi, podujal sa na túto prácu, aj keď ľudia vo Vatikáne s tým nesúhlasili.
Pasolini film natočil bez emócie, bez zásahov, iba do filmových scén prekódoval Matúšove evanjeliové texty.
Aký je výsledok? Jeden z najlepších filmov o živote Ježiša Krista.
Odporúčam všetkým. Aj film, aj evanjelium, aj svätého Matúša, aj kresťanstvo, aj Ježiša.
