Svätý prorok Zachariáš, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 5. septembra, bol kňazom v Jeruzalemskom chráme za čias judejského kráľa Herodesa. Hoci je meno Zachariáš (hebr. Pán si spomenul) v Biblii veľmi frekventované – vyskytuje sa tam vyše dvadsať Zachariášov –, v Novom zákone sa týmto menom označuje iba tento jediný muž.
Ako uvádza evanjelista Lukáš (1,5), patril do Abiášovej kňazskej triedy. Dopĺňa, že jeho manželka Alžbeta pochádzala z Áronových dcér, a pokračuje: „Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia.“ (1,6) Napriek svojej spravodlivosti však v pokročilom veku čelili veľkému smútku: nemohli mať deti, čo sa v tom čase považovalo za znak Božieho trestu.
„Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom,“ píše ďalej o Zachariášovi evanjelista Lukáš, „podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu.“ (1,8-9) Vtedy sa mu zjavil anjel Gabriel a vyslovil zvesť, ktorá mu zmenila život: Jeho manželka Alžbeta napriek vysokému veku porodí syna. Tento syn, ktorého mali pomenovať Ján, „bude veľký pred Pánom“ a „pripraví Pánovi dokonalý ľud“.
Zachariáš, zaskočený radostnou správou, požiadal o znamenie, pretože sa mu nezdalo, že by Alžbeta v takom veku mohla počať dieťa. Pre svoju pochybnosť však mal ostať nemý, kým sa dieťa nenarodí. „Len čo sa skončili dni jeho služby, vrátil sa domov. Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala,“ pokračuje v rozprávaní evanjelista Lukáš (1,23-24).
Keď sa potom v deň Jánovej obriezky pýtali Zachariáša na meno dieťaťa, potvrdil manželkino udivujúce prianie a na tabuľku napísal: „Ján sa bude volať.“ V tom momente sa mu vrátil hlas a on vo chválospeve, inšpirovaný Svätým Duchom, prorokoval o svojom synovi, že sa bude volať „prorokom Najvyššieho“ a pripraví cestu Pánovi.
Tento Zachariášov chválospev, známy ako Benedictus, je jednou z najkrajších modlitieb v Biblii (Lk 1,68-79). Rímskokatolícka cirkev sa ho modlí v rámci Chvál dennej Liturgie hodín.
O Zachariášovej smrti hovorí Jakubovo evanjelium, apokryfné dielo z 2. storočia. Uvádza, že v čase masakru Neviniatok, keď kráľ Herodes v snahe zabrániť, aby prorokovaný Mesiáš zavládol v Izraeli, nariadil zabiť všetkých chlapcov mladších ako dva roky, Zachariáš odmietol prezradiť, kde je ukrytý jeho syn, a preto ho Herodesovi vojaci zavraždili.
Jeho vyliata krv sa premenila na kameň. Manželka Alžbeta ho vraj prežila o štyridsať dní. Ich syn Ján však Bohom zázračne chránený žil na púšti až do času, keď začal svoj verejný život ako prorok a predchodca Mesiáša.
Ostatky svätého Zachariáša boli v roku 415 prenesené do Konštantínopolu, kde mu zasvätili chrám. Časti jeho hlavy sú dodnes uložené v rímskej Lateránskej bazilike. Zachariášove relikvie sa nachádzajú aj v Kostole svätého Zachariáša (San Zaccaria) v Benátkach.
Svätý Zachariáš je pre nás napriek svojim počiatočným pochybnostiam vzorom viery a poslušnosti voči Božej vôli. Pripomína nám, že Božie plány sú vždy dokonalé, aj keď ich niekedy tak nevnímame alebo nechápeme. Jeho svedectvo ohlasuje veľkú moc milosrdného Boha, ktorý verne plní svoje prísľuby a vedie svoj ľud k naplneniu jeho poslania.
Veriaci sa v deň pamiatky svätého Zachariáša naňho obracajú modlitbou tropára:
Rúchom kňazstva zaodetý, premúdry, * s náležitou posvätnosťou a podľa zákona Božieho * prinášal si príjemné celopaly, Zachariáš. * Zjavne si nosil v sebe znaky milosti, nadovšetko múdry, * a stal si sa svietnikom a svedkom tajomstiev. * Keďže ťa zabili mečom v Božom chráme, Kristov prorok, ** spolu s Predchodcom pros za spásu našich duší.
