Len nedávno sme na našom portáli informovali o rozhodnutí Bavorského správneho súdu v prospech dvoch študentiek, ktoré podali žalobu proti umiestneniu 150 centimetrov vysokého a 50 centimetrov širokého dreveného kríža vo vstupnom priestore ich bývalej strednej školy. Súd to odôvodnil tým, že bola porušená ich negatívna sloboda náboženského vyznania.
Sme svedkami toho, že pohľad na kríž čoraz viac prekáža. Aj preto zaujme príbeh, v ktorom pohľad na kríž neviedol na súd, ale k zmene pohľadu na vlastný život.
Hlavnou postavou tohto príbehu je Číňanka Shushu, ktorá prišla do Španielska v roku 2016 vo veku 23 rokov s jediným cieľom – študovať históriu španielskeho jazyka. Vtedy ešte netušila, že okrem štúdia ju v Španielsku čaká prevratné stretnutie jej života.
O ceste svojho obrátenia, ktorá sa začala 31. októbra 2016 v španielskom meste Alcalá de Henares, porozprávala v rozhovore pre portál ACI Prensa.
Shushu bola v Španielsku iba mesiac, keď sa zúčastnila na halloweenskej párty, prilákaná zvedavosťou a slávnostnou atmosférou. Vyrušili ju však groteskné zombie kostýmy, rachot reťazí ťahajúcich sa po podlahe a prenikavá, pochmúrna hudba.
Rozhodla sa odísť a kráčať len tak, až kým nedorazila k impozantnej Katedrále svätých Justa a Pastora, odkiaľ začula nádhernú hudbu, ktorá drasticky kontrastovala s nepokojom, čo práve zažívala.
Pritiahnutá touto melódiou sa rozhodla vstúpiť do kostola a vtedy jej pohľad padol na obraz ukrižovaného Krista. Stála tam ako ohromená a toto stretnutie znamenalo zlom v jej živote. „Bol tam veľmi veľký kríž a na ňom som uvidela Ježiša. A to na mňa malo veľký vplyv,“ hodnotí s odstupom rokov.
Rozprávala, že detstvo prežila v hlboko ateistickom prostredí, typickom pre komunistickú Čínu, kde ani jej rodina, ani jej najbližší priatelia neverili v Boha ani o ňom nehovorili.
Napriek tomu, keď sa pozrela na kríž, pomyslela si: „Na kríži je človek. A nadprirodzenou intuíciou som vnímala, že je to Boh, že na kríži je sám Boh a nemohol to byť nikto iný,“ povedala.
Premohol ju pocit pokoja a rozhodla sa ísť do spovednice, aby sa porozprávala s kňazom. Keď sa mu po rozhovore poďakovala, že ju vypočul, a chystala sa odísť, zachytila jeho pohľad. Pozrel sa na ňu ako otec a to jej dodalo „veľkú sebadôveru“. Mala pocit, že na ňu už dlho čakal. Práve on ju neskôr zoznámil so Služobníčkami Domova Matky, ktoré sa stali jej novou „španielskou rodinou“.
„Nič som o nich nevedela; v živote som nevidela žiadnu mníšku,“ spomína Shushu a dodáva: „Nikdy som nevidela nikoho tak šťastného, tak radostného, tak mladého. Rozhodla som sa konvertovať po stretnutí s mníškami,“ rozprávala. V jednej chvíli ju jedna zo sestier chytila za ruku a spýtala sa: „Chceš byť pokrstená?“ Na čo odpovedala: „Čo to znamená byť pokrstená?“
„Povedala mi, že byť pokrstený znamená ‚byť dcérou Božou, ako my‘. V tej chvíli som ničomu nerozumela ani som nevedela, prečo by Číňanka mohla byť Božou dcérou alebo prečo je Boh mojím Otcom,“ vysvetlila.
Šťastie, ktoré vyžarovalo z tvárí Služobníčok Domova Matky, ju však presvedčilo. „Akoby som vo svojom srdci cítila toto volanie: aj ja som chcela byť pokrstená, chcela som byť ako ony Božou dcérou.“ Napokon bola pokrstená menom Shushu María.
„Bola som pokrstená v tom istom kostole, kam som prvýkrát vstúpila, a tam som sa aj zosobášila,“ povedala pred krížom, kde prvýkrát stretla Ježiša Krista.
Dnes 32-ročná Shushu María vyhlasuje, že Španielsko je jej „duchovnou vlasťou“ a miestom, kde bola pokrstená a začala „nový život“ ako Božia dcéra – spolu s manželom Josemim a ich malým synom Emmanuelom.
Príbeh Shushu teda ukazuje aj inú alternatívu. Pohľad na kríž v nej neporušuje slobodu náboženského vyznania, ale práve naopak – otvára cestu k novej slobode Božích synov a dcér.
