Laci pije. Nie je jediný. Ale on pije naozaj… a veľmi… pije prvú ligu a má aj na reprezentáciu. Každý deň, keď ide z roboty, a cez víkendy vlastne ani skoro nič iné nerobí. V pondelok ráno, ale je… musí byť… fit. A ani v robote nepije. Tam musí byť triezvy, tam to kontrolujú.
Keď je naliaty, tak sa mu ústa nezastavia. Slovník má niekedy nevyberavý, ale svojím spôsobom je výrečný, a dokonca hovorí aj logicky. Keď ho človek počúva, tak sa veľa dozvie – o jeho živote, o dobe, o tom, ako funguje ľudská duša. Niekedy býva aj sentimentálny, ale keď sa mu protirečí, ľahko prechádza do agresivity.
O tom by vedela povedať niečo jeho žena. Má tá s ním ale trápenie! A hanbí sa za neho. A pritom keď sa zoznámili a keď sa do neho zamilovala, tak to bol v podstate slušný človek a pracovitý elektrikár, dobrý chlapčisko z dediny kdesi od Trnavy. Láska, Bože, láska… Bol, pravda, trochu zakomplexovaný, mládenci si z neho robili niekedy žarty…
Na jeseň roku 1951 išiel na vojenčinu. Doma ho mama učila, že nadriadených treba poslúchať. To je najistejšie, ak sa chceš vyhnúť problémom. Mysli si, čo chceš, ale nič nehovor, neodvrávaj a rob, čo ti kážu, dodržuj predpisy a poriadok. Bol z chudobnej rodiny, mama bola prespanka (dnes by povedali slobodná matka), cez kampaň si privyrábala v trnavskom cukrovare a inak robila na veľkostatku, teda, po novom, na Štátnom majetku.
Vo vojenskom prijímači v Brne mu povedali, že mu dajú šancu ukázať vernosť ľudu, robotníckej triede a ľudovodemokratickému zradeniu. Išiel k pohraničníkom. Tie dva roky ho zmenili. Stal sa aj kandidátom do strany. Uniforma, vlčiak na vôdzke a samopal s ostrými – skúsili by ste si z neho teraz uťahovať! Neodporúčam.
Na politickom školení mužstva dával pozor. Robil si aj poznámky. Svet sa mu stal jasným, jednoduchým, pochopiteľným. Sme tu my a potom tí zlí – podvratné živly, buržujovia, kulaci, farári, čiže vatikánski špióni, teda zjavní triedni nepriatelia, a potom sú tu zakuklení triedni nepriatelia vo vlastných radoch, politicky neuvedomelí, neprebudení, nábožensky zaťažení, ďalej nespoľahlivá inteligencia zväčša buržoázneho pôvodu a potom ešte sionisti, kozmopoliti, kapitalisti.
Keď jeden večer na izbe si zo svojich poznámok opakoval, čo v ten deň preberali, dvaja chalani z hornej prične sa začali rehotať, že nech to tak nežerie, lebo sa z toho… Keď im zakričal, či mu to zopakujú aj pred politrukom, tak hneď stíchli. Politrukovi potom ráno hlásil, že sa mu v noci niekto do bagandží… s prepáčením…
V kasárňach však za vynikajúce výsledky pri plnení bojových úloh dostal dva razy opušťák a raz mimoriadnu dovolenku. Tá bola za ten krížik na cintoríne s menom chlapíka skadesi od Pardubíc. Ako to neskôr Laci, keď bol opäť naliaty, komentoval: „Ale veď som za ním kričal: ‚V mene republiky, stoj, lebo budem strieľať!‘ Nezastal.“ Slobodník Novák, Pražák, ktorý s ním bol na hliadke, tvrdil, že hlavný zásah, ten cez ľadvinu do brucha, nebol Laciho, ale vraj jeho.
Pepík jeden vyťahovačný! Ešte si urobil na pažbe samopalu aj zárez, ale súdruh poručík, ktorému to Laci promptne oznámil, ho za to zvrieskal, že je to nesocialistické, že si majú pamätať, že sú vojaci ľudovodemokratickej armády, a nie kovboji z kapitalistických westernov, a tak Novák dovolenku nedostal.
Išiel len Laci. Nováka, ktorý sa Lacimu vyhrážal za to, že ho bonzol, neskôr prevelili až na východnú hranicu, kdesi k Sobranciam. Tam si už zárezy robiť nebude, veď kto by utekal do Ruska. Laci doma o ničom z toho nehovoril… nikomu – ani mame, ani frajerke. Až po rokoch sa priznal chlapom v krčme, keď bol opitý.
Hneď po vojenčine sa ženil. No… musel… viete… to tá dovolenka… a frajerka bola z pobožnej rodiny. Pár týždňov nato prišli za ním domov na dedinu na tatrapláne takí páni, teda súdruhovia, a že tak a tak… že má dobrý posudok… že preukázal zodpovednosť… že sa hľadajú spoľahlivé kádre do väzenskej stráže do neďalekého Leopoldova. Že dostane prednostne aj služobný byt. Súhlasil. Bol to dobrý džob, istý plat.
Práca bola síce niekedy na zmeny, ale mozole z nej nedostal. Teda… ako sa to vezme. Niekomu od roboty zhrubne koža na dlaniach – jeho mama mala mozole od motyky –, jemu od tej jeho zhrubla duša. Samopal nenosil, mal len uniformu, odznak, kľúče a obušok. To úplne stačí – to ti dáva autoritu. Teraz si niekto. Máš rešpekt. Niekedy stačí zahrkať kľúčmi, inokedy zabrnkať obuškom po mrežiach. Niekedy sa stačí výhražne pozrieť.
Niekedy treba mať aj dobrý hlas. Najmä keď sa reve odsúdenému priamo do ucha – teda potom, čo si ho najprv postavil do pozoru. Na klasických kriminálnikov to síce ani tak veľmi nefunguje, na kulakov už trochu viac, ale na takých tých bežných, defraudantov, kopečkárov (teda na zadržaných pri pokuse o nelegálne prekročenie hraníc), a najmä na buržoázne živly to funguje perfektne. Aj na triednych nepriateľov a na politických.
Na farárov je najlepšie, ak sa im reve do tváre nielen niečo tradične oplzlé, ale hlavne poriadne rúhavé. Tu treba mať fantáziu. Laci ju teda mal na celé litánie. A na farárov mal nervy už predtým, než prišiel do Leopoldova. Už z domu, kde kedysi ako chlapec v časoch, keď bol farár aj prezidentom, musel miništrovať, lebo mama, hoci prespanka, bola veľmi nábožná. Vtedy sa mu rovesníci vysmievali, lebo oni nemuseli stáť pri oltári, všetkým na očiach, ale mohli sa schovať, poštuchávať, ba aj karty si zahrať, zamotaní medzi chlapmi pri svojich otcoch na chóre.
Definitívne farárov znenávidel na vojenčine. K tomu sa tiež priznal, keď bol opitý. Nie že by sa s nimi bol nejako stretol. Práve naopak. Počas jeho služby cez jeho sektor nepozorovane prešla do Rakúska skupinka kňazov a mladých rehoľníkov. Ani by sa to nebol nikto dozvedel, keby sa jeden z nich nebol stratil a na druhý deň ho našla hliadka, ktorá Laciho vystriedala.
Laci mal pre to mesiac zarazené vychádzky a zrušený vianočný opušťák. To posledné by mu však až tak nevadilo. Laci nemal veľmi rád sviatky. Najmä nie Vianoce, teda Sviatky zimy. Všetko to behanie a pripravovanie. Zabíjačka, upratovanie, nákupy, darčeky „od Ježiška“…
Ale, prosím vás… akého Ježiška? Ešte si pamätá, ako v kasárňach počúvali Zápotockého vianočný príhovor, kde vtedajší predseda vlády a neskorší prezident vysvetlil aj malým deťom: „Malý Ježiško ležiaci v chlieve na slame vedľa vola a oslíka, nad chlievom žiariaca betlehemská hviezda, to bol symbol starých Vianoc… Časy sa však zmenili, nastali mnohé zvraty.
Ježiško vyrástol, zostarol, narástli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz. Nechodí už nahý a otrhaný. Je pekne oblečený, v baranici a v kožuchu… Dedo Mráz k nám prichádza z východu a na jeho ceste svietia hviezdy – nielen jediná v Betleheme. Celý rad červených hviezd v našich baniach, oceliarňach, továrňach a budovách.“
Takže tak. Žiadny Ježiško, žiadne Vianoce, darčeky až potom. Aj žene to vysvetlil, že zoberie radšej malého na Nový rok do Bratislavy, kde na Zimnom štadióne budú pionieri vítať príchod Deda Mráza. Malému protekčne vybavil, že ho oblečú za zajačika a pôjde so Sneguročkou a Dedom Mrázom na saniach, teda na koči – alebo možno na rakete.
A žena, že vraj dobre, ale že na Vianoce budú u jej rodičov. A nie aby sa pri štedrovečernom stole opil ako minule. No dobre. Tak si dal pri večeri len také symbolické tri-štyri. Po rybom filé a zemiakovom šaláte zase čosi začala, že treba ísť na polnočnú, že ide celá dedina, aj komunisti, aj tí, čo inokedy nechodia.
Bola z toho hádka, ktorá pokračovala aj po večeri, keď už stála aj so svokrovcami na chodbe, vyobliekaná „ako na polnočnú“. Keď už doňho toľko rýpala, prečo je taký a prečo musí ísť sama, že ostatné ženy pôjdu so svojimi mužmi a ona, ako keby ani muža nemala… tak mu rupli nervy a jednu jej vylepil… teda… aby videla, že má muža.
Do toho sa zaplietol svokor, že vraj „ty hnida jedna komunistická bacharská, ty mi v mojom dome dcéru mlátiť nebudeš“… a potom tých faciek už bolo viac – svokor bol iná váhová kategória, robil na bitúnku a ruky mal ťažké a mozoľnaté a za mlada boxoval. Nuž… Vianoce… že vraj sviatky pokoja a radosti.
A tak svokrovci so ženou išli na polnočnú a on si išiel dať studený obklad na monokel a potom sa naložil do liehu. Prebral sa na Prvý sviatok vianočný až podvečer, a to už žena mala všetko pobalené… že vraj… ide sa domov. So svokrovcami sa ani nerozlúčil, využil, že stáli pri plote pri deťoch z dediny, ktoré prišli zaspievať koledy. Rozdávali im makovníky.
Na Druhý sviatok vianočný mal večernú a nočnú smenu – ťahal dvanástku. Ten večer bol na politickom oddelení. Samí buržuji, záškodníci a viacerí farári. Ale na celách bol ten večer kľud – taký vianočný – a jemu sa hlavou premietali jeho Sviatky zimy: uplakaná žena s vyčítavým pohľadom, decko revúce, že chce koníka, svokor s krvou podliatymi očami vo dverách a so zaťatou päsťou, svokra horekujúca: „… bolo nám treba toho grázla bezbožného do rodiny…“ No na porazenie. Prechádzajúc sa po pavlači naraz začul z jednej cely spev.
Dedo, ako tu familiárne volali starého rehoľníka Metoda Dominika Trčku, čosi pomrnkával a ostatní na izbe to po ňom opakovali. „Čo to má byť, ticho tam bude!“ zareval dovnútra cez okienko. Spev na chvíľku utíchol a Laci pokračoval v obchôdzke pavlačí. Nebol však ešte ani o štyri cely ďalej, keď začul znovu, teraz už zreteľne: „Vo Viflejemi novina, Ďiva Syna zrodila, porodila v blahodati Neporočna Ďiva Mati Marija…“
Tak nabehol do cely, zdrapil deda za golier, vytiahol ho na pavlač a reve: „Už som raz povedal, žiaden spev… to čo spievate, to je po jakom, po rusky?“ „To je gréckokatolícka koleda a je to po cirkevnoslovansky. My sme chceli len tak, trochu pre vianočnú atmosféru. Veď aj vy máte Vianoce. Či nie?“
„Vianoce?! Cirkevnoslovansky?! Ja ti dám takú po slovansky, veď ty ani nevieš, čo si, Slovák, Čech, Moravák, Rusnák, Rusín, Ukrajinec. Ja ti dám takú ‚Ďivu‘, až z toho budeš divý ty. Koleduješ, koleduješ, tak si si vykoledoval. A poďme robiť drepy – a predpažiť… raz, dva, raz, dva… neváľaj sa mi tu… no poďme, vstávaj a pokračovať… raz, dva, raz, dva, hore a dole!“
Sedemdesiatdvaročný vyslabnutý väzeň vydržal robiť drepy skoro polhodinu, potom sa zrútil vyčerpaný. Stratil vedomie… nepomáhali už ani kopance. Keď dal naňho vychrstnúť vedro vody, starec sa prebral, ale postaviť sa už nevládal a do cely sa tak plazil po štyroch. Jeden výchovný kopanec si ešte odniesol na rozlúčku: „… ešte ti je do spevu?! Ja vám tu všetkým hneď urobím vianočnú atmosféru. A ticho tu bude!“
Počas zvyšku služby už bolo v celách ticho a Laci nemal čo robiť, tak spísal hlásenie o celom incidente. Ráno po odovzdaní zmeny sa hlásil u riaditeľa s už vyplneným formulárom na „kázeňské řízení“. Riaditeľ si dal Trčku predvolať v jeho prítomnosti. Dedo nič nezapieral. A tak dostal korekciu v kobke. Bez deky, bez kúrenia, jedlo každý druhý deň. „Keď si na Vianoce spieval, tak nech si na Nový rok píska!“
Laci dostal mimoriadnu dovolenku „za bdelosť pri odhaľovaní triedneho nepriateľa a jeho podvratnej činnosti v nápravnovýchovnom zariadení“. Išli do zariadenia ROH na Donovaloch – aj s chlapcom a so ženou. A celý týždeň vydržal nepiť a bol tam vzorným otcom a manželom. Veď on ich má vlastne rád. Veď on je vlastne dobrý človek, jednoduchý chlapec z dediny, bývalý miništrant.
Po Troch kráľoch, keď sa znovu vrátil do služby, počul, že deda nakoniec z korekcie vytiahli polomŕtveho, v horúčke. Aj to len preto, že sa do toho začal starať ten Žid, doktor Neuwirth. Aj on väzeň… ale to viete, doktori aj tu majú privilégiá. A pritom je to najhnusnejšia kombinácia – Žid, ktorý je súčasne pobožný katolík a ešte aj inteligent, doktor. Takých len mlátiť. Osvienčim ho síce minul pre prezidentskú výnimku, ale Leopoldov ho neminul, hoci aj teraz má výnimky. Riaditeľ zakázal mlátiť ho, lebo vraj doktora potrebujú aj vo väzení. A potom, kto by ho ofačoval, keby mu rozmlátili tú jeho intelektuálsku papuľu.
Bolo by ho treba viezť von do nemocnice a potom sú z toho patálie a vysvetľovania. Raz jednému kolegovi zobrali prémie, lebo vraj „mlátiť môžeš, ale tak, aby sa na to neprišlo“, a kolega to prehnal: obuškom po chrbte či päsťou do nosa je jedna vec, ale natrhnutá slezina a kopancami naštiepená kostrč, to už sa nepovažuje za len také predbežné výchovné na udržanie poriadku.
Dosť na tom, Neuwirth sa stále pýtal na raport k riaditeľovi a stále urgoval pre deda Trčku hospitalizáciu. Obojstranný zápal pľúc sa len tak sám nevylieči, väzeň zomrie. „Tak nech zdochne…“ to bola celá odpoveď. A týždne bežali. Znova sa blížili sviatky, teraz už Sviatky jari, po starom Veľká noc. Na Kvetnú nedeľu už bol dedo Trčka prakticky v kóme. Dodýchal v pondelok ráno 23. marca.
„Laci, počuj, ten tvoj dedo umrel!“ privítal ho pri odovzdávaní zmeny kolega. „No a čo má byť? Bol to triedny nepriateľ a aj tak už bol starý.“
Laci si však na obušku zárez neurobil – je predsa riadnym členom väzenskej stráže v ľudovodemokratickom Československu, a nie nejakým zakomplexovaným kápom z Buchenwaldu. A obušok nepatrí bacharovi… je to majetok štátu, a preto ho neslobodno poškodzovať… iba používať. Teraz je taká doba. Bodka.
A to je bodka za dnešným príbehom, ktorý je vianočný, hoci je aj augustový.
25. augusta slávime sviatok blahoslaveného Metoda Dominika Trčku. Jeho pozostatky očakávajú vzkriesenie tela v michalovskej bazilike otcov redemptoristov, ktorých predstaveným bol počas svojho plodného života. Jeho meno je už dávno zapísané v Božej pamäti v nebi. Tak ako je pred Bohom známe aj skutočné meno jeho bachara. Iba nám ostáva doteraz neznáme.
Môj Laci je, samozrejme, len fikcia. Pravdepodobná? Nepravdepodobná? Ktovie? A možno sa prihlási nejaký syn, vnuk či pravnuk, alebo kamarát či kolega toho Laciho a povie, že on nebol taký, že jeho príbeh bol úplne iný, že som si to všetko zle vymyslel.
Kiežby sa niekto taký prihlásil.
Kiežby sme sa aspoň po 65 rokoch mohli dozvedieť Laciho skutočné meno.
Kiežby sme naozaj poznali skutočný životný príbeh a vnútorný svet muža, ktorý svojou horlivosťou zahnal do betónovej kobky „korekcie“, a teda vlastne na smrť starého kňaza za to, že si spieval na Vianoce koledu.
Kiežby sme mohli vidieť jeho tvár aspoň na fotografii.
Kiežby sme si pamätali a vždy vedeli rozpoznať tvár stádovitej zakomplexovanosti i tvár ideológie a režimu, ktorý tohto môjho Laciho a celé generácie jemu podobných vyrobil.
Už by bolo načase, aby sme sa nemuseli utiekať k apokryfom a začali hľadieť do skutočnej tváre našej histórie.
Bez strachu. S pravdou. S pokorou. Bez túžby po vyrovnávaní účtov. A Lacimu, jeho súčasníkom i jeho prípadným dnešným ideovým pokračovateľom treba pripomenúť slová blahoslaveného otca Metoda Dominika Trčku: „Na nikoho sa nehnevám a všetkým odpúšťam.“
Slová, ktoré sa pre otca Metoda Dominika stali po leopoldovskom očistci zrýchlenou „priepustkou do neba“ v kategórii „rehoľný kňaz a mučeník“ a modlitbou za skutočné obrátenie Laciho a všetkých jemu podobných.
