V najstarších kresťanských časoch sa svätá omša označovala jednoducho ako lámanie chleba. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom vysvetľuje, že z jedného chleba prijíma celé spoločenstvo a tak tvorí jedno telo v Kristovi (porov. 10,16–17).
Tento úkon sprevádzal spev Agnus Dei – Baránok Boží. Tradícia ho pripisuje pápežovi Sergiovi I. (687 – 701), pôvodom Sýrčanovi. Spieval sa dovtedy, kým sa chlieb úplne nerozdelil. Je veľmi pravdepodobné, že tento prvok pochádza z Východu, kde sa Eucharistia už od prvých storočí nazývala Baránkom a lámanie sa spájalo s Kristovým utrpením.
Agnus Dei
Keď Cirkev prešla na nekvasený chlieb a malé hostie, lámanie prestalo byť prakticky potrebné – a spolu s tým sa zmenila aj úloha Agnus Dei. Od 11. storočia dostala tretia prosba dodatok „daruj nám pokoj“, čím sa spev stal prosbou o pokoj spojenou s predchádzajúcim znakom pokoja.
Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile vrátila Agnus Dei jeho pôvodné miesto: má sprevádzať samotné lámanie a zmiešavanie. Ako uvádza misál: „Tento spev sa môže opakovať, kým nie je lámanie dokončené.“ Zámerom je, aby si veriaci opäť uvedomili bohatú symboliku: Kristovu smrť i jednotu spoločenstva v jednom chlebe.
Už Pius XII. v roku 1947 zdôrazňoval, aby hostie pre veriacich boli konsekrované počas tej istej omše. Používanie hostií z bohostánku by malo zostať skôr výnimkou – samozrejme, bez toho, aby sa spochybnila trvalá prítomnosť Krista v Eucharistii. Väčšie hostie pritom môžu aspoň čiastočne priblížiť prax, v ktorej mnohí prijímajú z jedného chleba.
Sancta a fermentum
Obrad zmiešania (commixtio) – krátke vloženie časti konsekrovanej hostie do kalicha – má zložitú históriu. V 8. storočí pri pápežskej omši existovali dokonca dve rôzne miešania.
Prvé sa týkalo tzv. sancty – kúska hostie z predchádzajúcej omše, ktorý sa uchovával a bol znakom kontinuity: Eucharistia, ktorá sa slávi dnes, je tá istá, ktorú Cirkev slávila včera. Pápež pri pozdrave „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“ vložil túto sanctu do kalicha. Išlo teda o jednotu naprieč časom až k prvej Eucharistii, ktorú slávil Kristus pri Poslednej večeri.
V rímskych farnostiach sa podobné kúsky – nazvané fermentum – posielali kňazom ako znak jednoty s pápežom. Kňazi ich potom pri pozdrave pokoja tiež vkladali do kalicha. Tu išlo o znak jednoty s pápežom.
Okrem toho sa pri pápežskej omši robilo aj druhé miešanie, ktoré malo iný význam: pápež vložil kúsok svojej hostie do kalicha pri modlitbe miešania. Po jeho prijímaní archidiakon nalial zvyšné konsekrované víno – aj s kúskami hostie – do veľkého kalicha, z ktorého potom prijímal prítomný ľud.
Túto prax zmiešavania spôsobov tela a krvi Ježiša Krista pred svätým prijímaním pozná aj Východ a dáva mu symbolické vysvetlenie: oddelená konsekrácia chleba a vína vyjadruje smrť – oddelenie tela a krvi; ich následné spojenie znamená vzkriesenie. Je to umocnené aj priliatím teplej vody po zmiešaní spôsobov.
