Vatikán sa lúči s jedným zo svojich najznámejších fotografov. Francesco Sforza, dlhoročný fotograf L’Osservatore Romano (dnes Vatican Media), po 48 rokoch služby odchádza do dôchodku. Počas takmer polstoročia stál za objektívom pri všetkých pápežoch od Pavla VI. až po súčasného Leva XIV.
Oči pápežov a ľudu
Paolo Ruffini, prefekt Dikastéria pre komunikáciu, nazval Sforzu „majstrom svojho povolania, ktorý vložil oči a srdce do služby pápežom“. Bol to tichý, nenápadný a usmiaty muž. Jeho prítomnosť vždy naznačovala, že pápež sa už blíži. Jeho diskrétnosť bola legendárna: vždy v úzadí, no vždy tam, kde sa písala história.
Sforza začínal ešte za pontifikátu pápeža Pavla VI., pokračoval za Jána Pavla II. a od roku 2007 sa stal hlavným fotografom Benedikta XVI., Františka a napokon krátko aj Leva XIV. Jeho fotografie obleteli svet, objavili sa v tisíckach novín a stali sa súčasťou pamäti veriacich i celého cirkevného spoločenstva.
„Francesco bol 48 rokov očami pápežov a očami Božieho ľudu, ktorý svoj pohľad spájal s pohľadom Petrovho nástupcu,“ napísal Ruffini.
Od Artura Mariho k novej generácii
Francesco Sforza bol žiakom a asistentom legendárneho fotografa Artura Mariho, ktorý dokumentoval dejiny Cirkvi od Pia XII. až po Benedikta XVI. Po Mariho odchode do dôchodku prevzal Sforza štafetu a pokračoval v rozprávaní vizuálneho príbehu pápežstva. Teraz odovzdáva túto úlohu svojmu nástupcovi Simonemu Risolutimu.
Na jeho snímkach možno vidieť nielen formálne momenty audiencií, ale aj hlbokú ľudskosť pápežov – ich úsmevy, dotyky, spontánne gestá. Ruffini pripomenul niektoré nezabudnuteľné zábery: Františkovu návštevu väznice Regina Coeli, objatie s väzňami, stretnutia s deťmi, s utečencami v tábore Moria na Lesbose či tiché modlitby Benedikta XVI.
Ticho, ktoré rozpráva
Napriek svetovej sláve svojich snímok sa Sforza nikdy neusiloval upútať pozornosť na seba. „Francesco sa prakticky nikdy neobjavil v reportáži ani v titulku. Ale dejiny mu veľa dlhujú a ešte dlho budú,“ napísal Ruffini.
Fotografia bola preňho nástrojom na budovanie spoločenstva. Nie pózy, ale stretnutia; nie udalosti, ale ľudia – to bol svet jeho objektívu. V jeho rukách sa fotoaparát stával mostom medzi pápežom a ľuďmi, medzi Cirkvou a svetom. Zachytával okamihy, v ktorých sa zrkadlila blízkosť, súcit a pohľad – tie tiché gestá, ktoré hovoria viac než slová.
Záber ako modlitba
Francesco Sforza sám seba označoval za remeselníka: „Fotograf je remeselník, ktorý do práce vkladá ruky, oči, ale predovšetkým srdce.“
Pre Ruffiniho to nebola len definícia práce, ale aj vyznanie viery. Sforzova služba sa stala tichým svedectvom o prítomnosti Krista v Cirkvi a vo svete.
Na rozlúčku mu Paolo Ruffini adresoval slová, ktoré vystihujú podstatu jeho práce: „Ďakujeme, že si naučil svet vidieť krásu Cirkvi, jej milosrdenstvo a nádej. Ďakujeme za každý záber, ktorý sa stal modlitbou.“
Odkaz, ktorý zostáva
Jeho miesto teraz prevezme mladšia generácia fotografov, no Sforzov štýl – ticho, pozornosť a úcta k okamihu – zostane ich meradlom. Vatikán tak vo Sforzovi nestráca len fotografa, ale aj svedka, ktorý desaťročia premieňal svetlo na pamäť Cirkvi.
Francesco Sforza odchádza z Vatikánu nenápadne, bez veľkých gest, rovnako nenápadne, ako po celý život pracoval. No v archívoch, v novinových článkoch i v spomienkach ľudí zostanú jeho obrazy – zábery, ktoré rozprávajú o viere, ľudskosti a tichu, v ktorom možno počuť Božiu prítomnosť.
