Sú evanjeliové príbehy, ktoré nás okamžite oslovia a potešia. A potom sú také, ktoré nás najprv zaskočia svojou náročnosťou. Evanjelium 13. nedele v Cezročnom období patrí do tej druhej skupiny.
Ježiš tu hovorí: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.“
Na prvé počutie tieto slová akoby vôbec nezapadali do obrazu Ježiša, ktorého poznáme z evanjelií. Veď je to ten istý Ježiš, ktorý žehná deti, uzdravuje chorých, utiera slzy a učí ľudí milovať.
Prečo teda hovorí tak nekompromisne?
Možno preto, že nám chce pripomenúť niečo, na čo veľmi ľahko zabúdame. Boh nie je len jednou z mnohých súčastí nášho života. On je jeho stredom. Je prameňom, z ktorého všetok život vyviera.
Ježiš od nás nechce menej lásky, ale hlbšiu lásku. Nechce sa postaviť medzi nás a tých, ktorých milujeme. Chce byť prameňom, z ktorého bude naša láska k blížnym neustále čerpať novú silu.
Preto dnešné evanjelium nie je tvrdou požiadavkou, ale pozvaním. Pozvaním znovu objaviť pravý stred nášho života.
Láska, ktorá je na prvom mieste
Žijeme zo vzťahov. Potrebujeme ľudí, ktorí nás sprevádzajú, rozumejú nám a nesú nás. Rodičia, deti, priatelia či životní spolupútnici sú vzácnymi Božími darmi. Bez nich by bol náš život chudobnejší a temnejší.
A predsa vieme, že ani ten najbližší človek nedokáže naplniť najhlbšiu túžbu ľudského srdca. Aj tie najkrajšie vzťahy sú krehké. Ľudia sa menia. Odchádzajú. Zomierajú.
Práve preto nám Ježiš pripomína oslobodzujúcu pravdu: Existuje láska, ktorá je tu skôr než všetky ostatné. Láska, ktorá nás poznala ešte pred naším narodením. Láska, ktorá zostáva verná aj vtedy, keď sa všetky ľudské istoty otriasajú. Tou láskou je sám Boh.
Svätý Augustín to vyjadril známymi slovami: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nepokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
Každá ľudská láska sa stáva krajšou, slobodnejšou a hlbšou, keď je zakorenená v Božej láske. Kto postaví Boha na prvé miesto, nemiluje ľudí menej, ale správnejšie. Nepovažuje ich za stred svojho života, ale prijíma ich ako dar.
Kríž a Božie prekvapenia
Potom Ježiš hovorí o kríži: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“
Aj tieto slová v nás často vyvolávajú nepokoj. Kríž si totiž príliš rýchlo spájame iba s utrpením, stratou alebo nešťastím. V evanjeliu však kríž nikdy nie je posledným slovom. Posledným Božím slovom je vždy zmŕtvychvstanie.
Ježiš nás nevyzýva, aby sme utrpenie vyhľadávali. Pozýva nás dôverovať životu. Pozýva nás prijať aj tie cesty, ktoré by sme si sami nikdy nevybrali.
Jedna matka raz rozprávala, že snívala o šťastnom a bezstarostnom rodinnom živote. Potom sa jej narodilo ťažko zdravotne postihnuté dieťa. Neskôr napísala krásne slová: „Chcela som cestovať do Talianska. Lietadlo však pristálo v Holandsku.“
Spočiatku bola sklamaná a zúfalá. Postupne však objavila, že práve v tomto nečakanom „Holandsku“ našla krásu, ktorú nikdy nečakala. Nových ľudí. Novú hĺbku. Novú lásku. Nový pohľad na život.
Aj vo viere to býva podobné. Božie požehnanie často objavíme práve tam, kde sa naše vlastné plány zrútia. Kríž preto neznamená porážku. Znamená dôveru, že Boh kráča s nami aj po cestách, ktorým nerozumieme.
Púštny otec Abba Pimen povedal: „Neutekaj pred svojou skúškou, lebo práve cez ňu nájdeš Boha.“
Tam, kde má Boh miesto, rastie život
Túto pravdu nachádzame už v prvom čítaní.
Žena zo Sunamu prijíma proroka Elizea do svojho domu. Nerobí to zo zištnosti ani z vypočítavosti. Jednoducho cíti, že k nej prichádza Boží muž.
Pripraví mu izbu. Vytvorí priestor pre proroka, a tým aj priestor pre Boha. A práve tam sa udeje zázrak. Žena, ktorá nemohla mať deti, dostáva vytúženého syna.
Posolstvo tohto príbehu je nadčasové.
Tam, kde má Boh miesto, vzniká budúcnosť. Tam, kde je vítaný, rastie život. Tam, kde môže vstúpiť, začína niečo nové.
Možno je to aj otázka dnešnej nedele pre každého z nás: Aký priestor dávame Bohu vo svojom každodennom živote? Má miesto v našich myšlienkach, modlitbe a rozhodnutiach? Alebo je len občasným hosťom?
Evanjelium otvorených dverí
V tomto svetle lepšie rozumieme aj ďalším Ježišovým slovám: „Kto prijíma vás, prijíma mňa.“
Aké nádherné posolstvo!
Boh totiž zvyčajne neprichádza okázalo. Prichádza nenápadne. Klope na naše dvere v tvári druhého človeka. Stretneme ho v malých, hľadajúcich, osamelých či núdznych.
Prví kresťania tomu veľmi dobre rozumeli. Otvárali svoje domy na slávenie Eucharistie. Prijímali putujúcich kazateľov, chudobných aj cudzincov. Tak sa rodila Cirkev – tam, kde ľudia vytvárali priestor pre Boha. A dodnes žije z tejto pohostinnosti viery.
Svätý Benedikt napísal: „Každého hosťa prijmite ako samotného Krista.“
Každé stretnutie sa tak môže stať stretnutím s Bohom. Za každou ľudskou tvárou môže byť skrytý Kristus.
Malé skutky veľkej lásky
Evanjelium sa napokon končí veľmi nežne.
Po veľkých slovách o nasledovaní, kríži a odovzdanosti Ježiš zrazu hovorí o pohári vody: „Kto by dal čo len pohár studenej vody jednému z týchto maličkých, nepríde o svoju odmenu.“
Aké povzbudzujúce!
Božie kráľovstvo sa nezačína veľkými hrdinskými skutkami. Začína sa maličkosťami.
Láskavým pohľadom. Dobrým slovom. Ochotou vypočuť. Návštevou. Pomocnou rukou. Časom venovaným osamelému človeku.
Práve v takýchto nenápadných gestách sa najčastejšie stáva viditeľnou Božia láska. Božie kráľovstvo nerastie iba cez veľké udalosti. Rastie vďaka ľuďom, ktorí si zachovávajú otvorené srdce.
Kristus nás vedie k plnosti života
Dnešné evanjelium teda nie je hrozbou ani výčitkou. Je pozvaním k veľkému a slobodnému životu.
Ježiš nám nič neberie. Chce nás priviesť k plnosti života, po ktorej naše srdce túži. Chce rozšíriť naše srdce pre Božiu lásku, ktorá je väčšia než všetky ľudské istoty.
Nasledovanie Krista sa často vykresľuje ako niečo ťažké. Svätí však hovoria o niečom inom. Rozprávajú o radosti. O slobode. O hlbokom vnútornom pokoji.
Svätý Serafim Sarovský povedal: „Získaj ducha pokoja a tisíce ľudí okolo teba budú zachránené.“
Práve o to ide.
Kresťanstvo sa nezačína požiadavkami, ale stretnutím.
Žena zo Sunamu otvorila svoj dom Božiemu mužovi a prijala nečakaný dar nového života. Rovnako je to aj dnes. Tam, kde je Kristus vítaný, srdce sa rozširuje. Tam, kde je Kristus vítaný, rastie nádej. Tam, kde je Kristus vítaný, začína sa zmŕtvychvstanie už uprostred tohto sveta.
Preto môžeme kráčať životom s dôverou. Nenasledujeme myšlienku, teóriu ani morálny systém. Nasledujeme živého Pána. A kto kráča s Kristom, nikdy nejde v ústrety temnej budúcnosti, ale vždy smeruje k svetlu.
