Vyčítali ste už niečo niekedy Bohu? Prosím, netvárte sa tak zaskočene a pohoršene. Ak ste Bohu nikdy nič nevyčítali, tak vám blahoželám a zároveň vás obdivujem. Na rebríku svätosti, pokory a duchovnosti ste veľmi vysoko.
Vo výtvarnom stvárnení sa Cirkvou uznaní svätí zobrazujú s okrúhlou svätožiarou. Tí, o ktorých sa predpokladá, že žili svätým životom, no nie sú kanonizovaní, sa občas zvykli zobrazovať s hranatou svätožiarou. Presne tak by som vás vykreslil aj ja (ak by som bol maliarom či ikonopiscom).
No je tu aj iná sorta ľudí – skupina nás slabochov bez akejkoľvek svätožiary, ktorí občas Bohu čo-to vyčítajú. Nie sme o nič horší, iba sme menej dôverujúcejší…
Kedysi do tejto skupiny patrili aj Ježišovi učeníci. Tá partia príma chalanov, ktorá sa vytvorila okolo charizmatického učiteľa. Tí chalani, ktorí pozerali, a predsa nevideli, ktorí počuli, a predsa nerozumeli. Samozrejme, iba do času. Nakoniec za svojho majstra položili život a ich hlavy zdobí svätožiara a majú večnú slávu v nebi.
Dnešné evanjelium, ktoré sa číta v rímskokatolíckych chrámoch na celom svete, však opisuje udalosť, v ktorej sa učeníci nevyznamenajú ani veľkou dôverou, ani veľkou odvahou.
Ježiš spí v loďke, strhne sa búrka, on si odfukuje, slastne spí, vyčerpaný po ťažkom dni. Opäť celý deň uzdravoval ľudí, dával dokopy ich polámané krehké telá a zdevastované smutné duše.
Učeníci nakúkajú na ryby, niektorí spia, podriemkavajú, niekto je na stráži. Možno sa rozprávajú o tom, akých veľkých vecí boli svedkami, aké je to zázračné a absurdné zároveň. Potom sa strhne búrka, loďka sa zmieta vo vlnách, naberá sa do nej voda.
Medzi učeníkmi boli skúsení rybári, mladíci plní sily. Môžeme predpokladať, že bežná búrka by ich nezaskočila. No táto búrka ich vydesila na smrť. Čo to je?! Akoby sa čerti ženili!
„Počujte, chalani, toto nie je vôbec dobré,“ povie jeden.
„Veď my sa tu utopíme!“ skríkne druhý.
„Čo urobíme?“ zalamuje rukami tretí.
Nenapadne im nič iné, len zobudiť vyčerpaného lídra tohto spoločenstva a poveriť ho ďalšou úlohou.
Učeníci sú v strese. Neprosia o pomoc. Použijú najťažší kaliber zúfalstva a manipulácie – výčitku.
Výčitka sa označuje aj ako účinná zbraň slabochov.
„Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ zaznievajú slová ktoréhosi učeníka.
Ježiš vstane, pohrozí vetru a povie moru: „Mlč, utíš sa!“
Čuduj sa, svete, zdutý spupný vietor prestáva duť a nastane veľké ticho. Búrka sa zľakne Božieho hlasu, počúvne jeho rozkaz…
Ten hlas musel byť taký silný a naliehavý, že sa učeníci zľaknú viac ako samotnej búrky. Zmocňuje sa ich veľký strach. Pýtajú sa: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“
A opäť nerozumejú, opäť vidia, a nevidia, opäť počujú, a vlastne nepočujú.
Hlavne, že výčitka zabrala.
Nevieme, čo bolo potom. Ľahol si Ježiš opäť spať späť na lôžko? Dospal tú ohromnú únavu? Alebo zostal hore a pozeral na nebo, na more, alebo si s učeníkmi zaspievali Žalm 104: „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil…
Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral…“
Ale naspäť k výčitke. Výčitka môže byť aj strelnou modlitbou. To dáva zmysel.
A strelné modlitby fungujú?
Básnik vravel, že modlitba je ako lepidlo. Dlhá modlitba je pevné pružné lepidlo, ktoré dlho schne. A strelná modlitba je ako sekundové lepidlo. Stačí kvapka, ale musíte ho naniesť na správne miesto, inak zalepíte, aj čo netreba.
No a občas riskujeme, že nás sila odpovede Božieho hlasu samotných vydesí rovnako ako Ježišových učeníkov.
