„Nemysli si, že svoju svätosť založíš na činnosti,“ hovorí Eckhardt. Ale ako sa stať svätým, ako sa stať dobrým kresťanom, keď nás všetky knihy, všetky príručky a všetky katechizmy pozývajú konať dobré skutky? Podľa čoho sa mám orientovať?
Múdri teológovia nám vypracovali mnoho kníh, pomocou ktorých vieme rozlišovať naše skutky na veľké hriechy, malé hriechy, ľahké hriechy, smrteľné hriechy a všedné hriechy. Máme mnoho kategórií hriechov, mnoho typov hriechov. Máme desať Božích prikázaní, sedem hlavných hriechov, hriechy proti Duchu Svätému, pätoro cirkevných prikázaní. Naopak, poznáme veľké množstvo skutkov Bohu milých, skutkov, ktoré nám stavajú schody do neba. Všetko samá činnosť.
Duchovní otcovia kresťanského Východu nám však ukazujú úplne inú cestu. Tradícia ich nenazýva spovedníkmi, ale starcami. Títo starci často nemuseli byť vôbec študovaní, boli to jednoduchí muži s veľkými bradami a ešte väčším srdcom. Nezaujímal ich zoznam tvojich hriechov. Nevyhodnocovali, nerobili štatistiky, neanalyzovali.
Ich nástrojom nebola príručka morálky, ale srdce vyzbrojené „kardiognoziou“, schopnosťou čítať v tvojich hlbinách, v tvojom srdci. A aj keď sa nazývajú starcami, v skutočnosti boli viac „materskí“ ako „otcovskí“.
Východní otcovia na človeka nehľadia pohľadom morálky, ale vidia ho ontologicky. Nie je zaujímavé, čo konáš, ale kým si.
„Ale nie si tým, čo konáš?“ znie pochopiteľná námietka. Veď po ovocí ho poznáte. Zrozumiteľnejšie je pracovať na svojich cnostiach, rátať dobré skutky, ľutovať hriechy a vystríhať sa ich. Veď skutky je možné vidieť, môžeme ich ohmatať a zmerať. Môžeme si urobiť plán, môžeme si urobiť predsavzatia, svoju svätosť máme v rukách.
Starci však presmerovávajú tvoju pozornosť do srdca. A nehovoria o skutkoch, ale o srdci. O ochrane srdca, o čistote srdca, o túžbach a rozhodnutiach srdca, o modlitbe srdca či o Božej prítomnosti v srdci.
V. Ivanov vo svojej knihe Pokoj v Kristovi píše: „Hľadať potravu pre srdce znamená obracať sa k Bohu, pretože Boh sám je srdce, ktoré objíma všetko. Jedine srdcom sa dá pochopiť tajomstvo vesmíru, to, čomu Kant hovorí ‚vec osebe‘. Ten, kto má srdce, teda vníma Boha, ľudí, živočíchy, prírodu. Jedine srdce je schopné dať duchu pokoj.“
A ak moja podstata nie je morálna, ale ontologická, teda bytostná, nemôžem jej podstatu hľadať niekde na povrchu činností, ale v ústraní, v hlbinách. Teda v srdci. V srdci, ktoré ukrýva to, kým si. Nie sluhom ani hosťom, ale synom, s ktorým sa jeho Otec podelil o svoje štedré srdce.
