Existuje jedna kresťanská floskula: Pán Ježiš sa nám daroval. Tebe aj mne. Nám. Kresťanom. Cirkvi. Počuť to z kazateľníc aj z katechizmov.
Táto rada floskulou môže byť, ale čo s mojou odpoveďou? Tá sa nedá odbiť nejakým zaužívaným náboženským súvetím.
Vianoce a Teofánia sú za nami. A sme už dosť ďaleko nato, aby sme si prestali priať navzájom „šťastný nový rok“.
Čo ďalej? Kedy budeme mať ďalšiu príležitosť osláviť významnú udalosť v živote Krista? Možno to bude Pascha, sviatok Kristovho vzkriesenia. Ale Zmŕtvychvstanie je ešte v nedohľadne.
Áno, je tu ešte Zvestovanie 25. marca – keď archanjel Gabriel doručil Panne Márii radostnú zvesť…
Dobrou správou je, že nemusíme čakať tak dlho! Už 2. februára slávia východné cirkvi jeden z 12 veľkých sviatkov liturgického roka: Stretnutie nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista; západná tradícia ho nazýva Obetovanie Pána.
Zo všetkých veľkých sviatkov Cirkvi môže byť práve tento popoluškou, na ktorú najčastejšie zabúdame, ktorá ostáva v liturgickom rohu zapadať popolom. A práve v tomto sviatku sa ukrýva drahocenný poklad.
V Knihe Exodus Mojžiš vyhlasuje zákony zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Najmä v kapitolách 23 a 34 zdôrazňuje základný princíp v živote Izraela: Všetky prvotiny patria Bohu.
Všetko od prvotín úrody, ktorú izraelský ľud pozbieral na svojich poliach, až po prvorodené zvieratá z ich dobytka: to všetko patrilo Bohu.
V skutočnosti bolo toto nariadenie obetovať Bohu prvotiny také vážne, že mali dokonca Bohu obetovať aj svojich vlastných prvorodených synov. Čo je to však za Boha, ktorý žiada od človeka tak veľa? Veď náš Boh nie je chamtivý kupec, ale milosrdný Otec, znie pobúrený hlas mladého katolíka.
Boh nám nedal toto prikázanie preto, že by bol sebecký. Napokon, na čo by Boh potreboval plody úrody? Je predsa Boh!
Boh prikázal svojmu ľudu, aby mu obetovali všetko prvé preto, aby mali príležitosť zažiť jeho starostlivú opateru.
Prvé veci sú pre nás dosť osobité! Pomyslite na svoje prvé auto, svoj prvý telefón, svoj prvý dom. Svoje prvé dieťa, ktorého prvý vypadnutý zub mám stále odložený. Množstvo fotiek prvých krokov i zachytených prvých slov zostáva navždy vryté v mojej pamäti.
Sú to všetko veci, ktoré oslavujeme a na ktoré spomíname s láskou, pretože označujú začiatok ďalších vecí, ktoré prídu. Ukazujú, že sme konečne dostali to, na čo sme čakali!
Ešte nedávno sa zo slovenských drevených kostolov ozývali prosby pastierov a hospodárov, aby sa ich dobytok rozmnožil a aby ich polia priniesli úrodu, pretože bez týchto vecí by nemali čo jesť!
Manželské páry sa modlili, aby im Boh dal dieťa, aby mohla pokračovať rodová línia a aby konečne mali pomoc na poliach a v domácnosti. Takže keď Boh prikázal židovskému ľudu, že mu musia obetovať svoje prvotiny a prvorodených synov, nežiadal od nich niečo malé.
Boh nebol žiaden symbolista, ktorému stačí gesto – žiadal podstatu, pýtal si všetko. Ukazoval, že nie je žiadne dobro mimo Boha a že spôsob, ako sa podieľať na Božej dobrote, je ponúknuť mu tieto dobré veci späť.
Ako sme už spomenuli, izraelský ľud nebol povolaný, aby Bohu obetoval len svoj majetok. Bol dokonca povolaný obetovať svojich prvorodených synov. Boh to dosť priamo hovorí v Knihe Exodus: „Prvorodeného zo svojich synov dáš mne.“ (Ex 22,30)
Zatiaľ čo prvotiny z polí boli Bohu obetované ako obeta, s prvorodenými synmi to bolo iné. Tieto deti boli Bohu obetované v tom zmysle, že mu boli zasvätené: rodičia ich vzali do Chrámu, aby ich kňazi mohli predstaviť Pánovi a zasvätiť ich do jeho služby.
A presne toto robili Mária a Jozef, keď priniesli Ježiša do Chrámu na 40. deň po jeho narodení (porov. Lk 2,22-24). Ježiš robí niečo, čo bolo prikázané v Starom zákone.
Niekedy si zamieňam vzťah medzi tým, čo Izrael robil v Starom zákone, a tým, čo ja ako kresťan robím vo svetle Nového zákona. Nový zákon nenahrádza Starý zákon. A náš život v Cirkvi je priamym pokračovaním života Izraela, Božieho vyvoleného ľudu, pretože Ježiš prišiel, aby „naplnil Zákon“, ktorý Boh dal izraelskému ľudu. To neznamená, že Zákon už neplatí v živote Cirkvi, ale skôr že Ježiš ho „naplnil úplne“, aby nám ukázal jeho pravý účel a potenciál.
Kristus je zároveň Tvorcom Zákona i tým, kto ho napĺňa, kto nám na vlastnom živote ukazuje pravú moc a účel Zákona. A tak aj my súčasní kresťania naďalej prinášame ľudí Bohu.
Myslím, že to je celkom jasný spôsob, ako pochopiť, čo sa stalo, keď bol Ježiš predstavený v Chráme. Môže nám to pomôcť vidieť, ako toto predstavenie a obetovanie naďalej zostáva súčasťou našich kresťanských životov aj dnes: Boh nám hovorí, že existuje spojenie medzi svätosťou a týmto obetovaním Bohu.
A tak ako sviatok židovskej Paschy nezmizol, ale je naplnený v Kristovej Pasche, tak nezmizol ani krst, ale je naplnený v službe Cirkvi vedenej Svätým Duchom.
A dokonca ani prikázanie obetovať prvorodených mužských potomkov nezmizlo. Ale Kristus naplnil tento Zákon. Teraz už neobetujeme len prvorodených synov: prinášame všetky deti do Cirkvi po ich narodení, aby boli obetované Bohu.
Toto nie je len nejaké milé a symbolické predstavenie, ale skutočné obetovanie, ktoré naďalej zostáva súčasťou nášho života. Je to akt vďakyvzdania: ďakujeme Bohu za to, že nám dal veľké požehnanie – deti!
A po druhé, vieme, že keď niečo ponúkneme Bohu, on nám to dá späť ešte lepšie, než to bolo predtým. A toto je podstata života v Cirkvi, ktorá vyvrcholí v Eucharistii – svätom prijímaní.
V Eucharistii – vo „vďakyvzdaní“ – si uvedomujeme, že všetko, čo máme, je dar od Boha. Ďakujeme Bohu za všetko spôsobom, ktorý nás a všetko okolo nás vnáša do Božieho kráľovstva. Dostávame pšenicu a hrozno a ponúkame ich späť Bohu ako chlieb a víno v akte vďakyvzdania. Na oplátku potom dostávame samotné telo a krv Krista, ktoré posväcujú naše duše a telá a dávajú nám ochutnať Božie kráľovstvo!
Keď Mária porodila Ježiša, prijala Syna Božieho! Ale namiesto toho, aby si ho držali sebecky len pre seba, Mária a Jozef vyjadrili svoju vďaku tým, že priniesli Ježiša späť do Chrámu, aby ho zasvätili Bohu. Na oplátku im – i nám – Boh Otec dal dar utrpenia a vzkriesenia svojho Syna, ktoré nám prinieslo večný život.
Takže keď slávime sviatok Obetovania nášho Pána, pripomíname si, že cesta k večnému životu s Bohom spočíva v tom, že darujeme všetko, čo nám Boh dal, späť Bohu.
Stávame sa tak kňazmi celého stvorenia. A keď hovoríme o celom stvorení, myslíme tým skutočne celé stvorenie. Nemali by sme sa báť ponúknuť Bohu niečo len preto, že si myslíme, že je to príliš malé alebo že to nie je dosť dobré.
Pozrite sa na ďalšie dary, ktoré Mária a Jozef priniesli spolu s Ježišom! Boli takí chudobní, že si nemohli dovoliť obetovať v Chráme baránka, takže namiesto neho priniesli dve holubice; holubice, ktoré sú v mestách prirovnávané k potkanom s krídlami roznášajúcim tuberkulózu. A predsa bol Boh s týmto darom spokojný, pretože bez ohľadu na dar napĺňame Božiu vôľu, keď sa rozhodneme ponúknuť ho Bohu.
Ale nemali by sme sa príliš zaoberať hľadaním baránkov alebo nechutných holubov na obetovanie Bohu. Obetovanie Krista nám ukazuje, že Boh sa najviac zaujíma o to, či ako obeť dávame samých seba. Preto znovu a znovu počas celej Božskej liturgie a iných bohoslužieb vyhlasujeme:
„Sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.“
Tak ako Kristus, aj my sa neustále zasväcujeme, neustále obetujeme Bohu uprostred jeho Chrámu.
Čo znamená obetovať sa, vidíme na príklade dvoch svätých, ktorí boli pri obetovaní Ježiša v Chráme: Simeona a Anny. Svätý Simeon zasvätil celý svoj život službe Bohu ako kňaz v Chráme a prosil ho, aby nezomrel, kým nestretne Mesiáša. Keď Mária s Jozefom priniesli Ježiša do Chrámu, aby ho zasvätili Bohu, podali ho Simeonovi, ktorý povedal:
„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu Izraela.“ (Lk 2,29-32)
Celý jeho život bol zasvätený Pánovi. A keď konečne stretol Krista, keď jeho oči konečne uvideli Božiu spásu, bol spokojný a pripravený zomrieť v pokoji.
Svätá prorokyňa Anna mala 84 rokov a „neopúšťala chrám, ale dňom i nocou slúžila Bohu pôstmi a modlitbami“ (Lk 2,37). Keď Mária a Jozef priniesli Ježiša do Chrámu, prorokyňa Anna ďakovala Bohu a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. Strávila svoj život čakaním, kým uvidí Božiu spásu. A keď ho konečne stretla, zdieľala Radostnú zvesť so všetkými, ktorým ju mohla povedať.
Na sviatok Obetovania nášho Pána oslavujeme aj týchto dvoch svätých, pretože sú pre nás kresťanov vzormi. Svätí Simeon a Anna nám ukazujú, čo znamená veriť v Boha a odovzdať mu celý svoj život: znamená to prijať jeho Syna do svojho života s otvorenou náručou. Radovať sa pri tom a šíriť radosť z Krista do celého sveta!
Svätý Simeon prijal Pána od Bohorodičky. No vždy, keď vstúpime do chrámu a pozrieme sa na oltár, vidíme ikonu Bohorodičky držiacej Ježiša. Lenže ona ho len nedrží, ona ho zároveň aj ponúka… mne a tebe.
Otázka z úvodu sa vracia: Prijmem Ježiša, ako to urobil svätý Simeon? Budeme túto Radostnú zvesť zdieľať s ostatnými, ako to urobila svätá Anna? Keď prijmeme Pána, obetujeme mu na oplátku svoj život?
Najkrajšia časť sviatku Obetovania nášho Pána je, že Boh to otočil a naplnil svoje vlastné prikázanie.
On nám dal svojho prvorodeného Syna.
