Gréckokatolícka cirkev si 17. júna pripomína svätých mučeníkov Manuela, Sabela a Izmaela. Títo bratia pochádzali zo slávnej perzskej rodiny. Ich otec bol pohan, ale matka bola kresťanka. Dala ich pokrstiť a vychovávala ich v pevnej viere v Ježiša Krista.
Keď dospeli, vstúpili do vojenskej služby. Ako vyslanci zastupovali v roku 362 perzského kráľa Alamundara pri uzatváraní mierovej zmluvy s cisárom Juliánom Odpadlíkom. Julián ich prijal s patričnou úctou a prejavil im svoju priazeň.
Keď sa však bratia odmietli zúčastniť na pohanskej obeti, cisára to nahnevalo. Zrušil mierovú zmluvu a vyslancov uväznil ako zločincov. Potom nariadil ich mučiť: ruky a nohy im pribili na stromy, do hláv zatĺkali železné hroty, pod nechty na rukách a na nohách im zapichli ostré špendlíky.
Bratia v mukách oslavovali Boha, modlili sa a ďakovali za svoje utrpenie. Nakoniec boli sťatí a Julián nariadil ich telá spáliť. Vtom nastalo zemetrasenie, zem sa otvorila a telá svätých zmizli v priepasti.
Keď sa kresťania dva dni vrúcne modlili, zem vrátila telá bratov, z ktorých vychádzala sladká vôňa. Mnohí z pohanov, ktorí boli svedkami udalosti, uverili v Krista a dali sa pokrstiť. Pri hrobe, do ktorého pochovali telá svätých mučeníkov Manuela, Sabela a Izmaela, sa dialo mnoho zázrakov.
V roku 395, 33 rokov po ich smrti, cisár Theodosios Veľký postavil v hlavnom meste ríše na ich počesť veľký chrám. Svätý jeromonach Germanos (645 – 740), konštantínopolský patriarcha, napísal hymnus na chválu týchto troch svätých bratov.
