Pokora je jedna z najťažšie uchopiteľných čností. Často si ju totiž mýlime s niečím, čím v skutočnosti nie je. Pravá pokora neznamená, že sa musíme tváriť, akoby sme nič neznamenali, alebo sa donekonečna utápať v sebaľútosti. Nejde o to, že si nasadíme „zbožnú“ masku, budeme sa znižovať a dúfať, že nás ostatní pochvália za našu skromnosť.
To už nie je pokora, ale falošná hra, ktorá v skutočnosti vychádza z pýchy – z túžby, aby si nás ľudia všimli a obdivovali. Často si pripomínam test pokory od jedného špirituála, ktorý nám často opakoval: „Pokorní nie sme vtedy, keď sa sami dávame dole. Ale vtedy, keď nás dá dole niekto iný v tej najnevhodnejšej chvíli a my to prijmeme.“
Ježiš nás vedie k pravej pokore, teda pravde o nás. Učí nás, že sme Božie deti, vykúpené jeho krvou. V očiach Boha nie sme bezcenní ani bezvýznamní. Naopak, máme v jeho pláne svoje miesto a svoje poslanie. Skutočná pokora pramení z tejto istoty: nemusíme sa predierať dopredu, dokazovať svoju hodnotu alebo sa porovnávať s inými. Stačí veriť, že Boh nás povolal a že nám dá silu vykonať to, čo od nás žiada.
Falošná pokora sa často prejavuje tak, že človek o sebe hovorí ako o „najhoršom kresťanovi“ či „najmenšom zo všetkých“. Navonok pôsobí skromne, no v skutočnosti dúfa, že ho ostatní budú presviedčať o opaku: „Ale nie, ty si úžasný kresťan!“ Takáto sebapodceňujúca hra je len inou tvárou pýchy. Keď som v pokušení jej prepadnúť, rýchlo si spomeniem na príbeh z evanjelia, kde Ježiš oslobodí posadnutých z moci zlých duchov a im dovolí vojsť do čriedy svíň, ktorá napokon zahynie vo vode. Falošná pokora je len prezlečená pýcha a Ježiš ju demaskoval ako sebadeštrukciu.
Pravá pokora nie je predstieranie slabosti, ale vedomie, že bez Boha nič nezmôžeme, no s ním dokážeme veľa. Preto sa človek s pokorným srdcom nevyvyšuje, ale ani nenechá po sebe šliapať. Vie, že jeho sila je obmedzená, ale aj to, že jeho hodnota je nevyčísliteľná – lebo je dieťaťom Boha.
Ježiš v evanjeliu hovorí: „Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘“ Pravá pokora teda neznamená, aby sme sa tlačili dopredu, ale aby sme s pokojom prijali svoje miesto a nechali na Bohu, či nás posunie ďalej.
Ak sa snažíme o takúto pokoru – nie falošnú, ktorá hľadá uznanie, ale pravú, zakorenenú v istote Božej lásky –, stávame sa slobodnými pre službu. A tiež hodnovernými svedkami toho, že Cirkev nie je postavená na moci, ale na službe. Tam, kde je pravá pokora, mizne rivalita, hoja sa staré zranenia a začína rásť radosť zo spoločenstva. A ľudia zvonka spoznajú, že sme kresťania, podľa lásky, ktorá je medzi nami. Pravá pokora je teda kombináciou istoty, že sme Božie deti, a ochoty slúžiť. Falošná pokora vedie naopak k sebastrednosti a duchovnej prázdnote. Sme povolaní k tej prvej – k pokore, ktorá dáva slobodu, prináša pravú radosť a kráča cestou služby Bohu i ľuďom.
