„Koľkokrát denne sa pozrieš na hodiny? A koľkokrát si pritom spomenieš, že tú chvíľu môžeš prežiť s človekom, ktorého miluješ?“ Aj tieto otázky chcú upriamiť pozornosť na význam Národného týždňa manželstva. Netají sa ambíciou pomôcť zastaviť sa v hektickej dobe a uvedomiť si, že to najdôležitejšie sa odohráva tu a teraz. Pretože „manželstvo, to nie je dokonalé načasovanie, ale ochota byť prítomný – jeden pre druhého, práve TU a TERAZ“.
Národný týždeň manželstva, ktorý tento rok prebieha od 9. do 15. februára a nesie príznačné motto „Tu a teraz“, pozýva k naoko jednoduchej veci: „Zložiť telefón, vypnúť obrazovku a jednoducho byť – spolu. Možno pri spoločnej káve, prechádzke alebo len tak, v tichu.“
Kultúra skartovania verzus obeta
Okrem spoločných aktivít či dôležitých vitamínov pre vzťahy je to zároveň aj vhodná príležitosť na reflexiu o dnešných výzvach manželského života. Jednu z nich opakovane pripomínal aj pápež František pod heslom kultúra skartovania alebo cancel culture. Vystihuje ho príklad z bežného života.
Ak sa dnes pokazí napríklad nejaký spotrebič, jeho oprava by stála takmer toľko ako nový produkt. Skrátka, oprava pokazených vecí sa už veľmi nevypláca. A táto skratka sa v iných šatách votrie aj do medziľudských vzťahov, manželstvo nevynímajúc. Prvý väčší problém môže spôsobiť, že sa partneri rozhodnú pre ukončenie vzťahu namiesto toho, aby investovali do jeho „opravy“. Slovo „obeta“ tak úspešne vytláča a nahrádza lákavejšie slovo „sebarealizácia“.
Pridaná hodnota sviatostného manželstva
Hoci Národný týždeň manželstva nie je len záležitosťou cirkví, mnohé z nich sa do projektu aktívne zapájajú od začiatku. Práve ony rozširujú horizont o otázku, v čom spočíva pridaná hodnota manželského zväzku uzavretého v chráme.
Pekne to vidno aj na jednom nepochopení. Vo východnom obrade snúbeniciam nevonia prídavok v manželskom sľube, kde nevesta sľubuje manželovi poslušnosť. „Prečo takáto diskriminácia žien? Vari sú ony len slúžkami svojich manželov?“
Toto rozhorčenie sa niekedy podarí upokojiť vysvetlením celého obrazu, ktorý je úplný až vtedy, keď kňaz nasadí na hlavy snúbencov koruny. Tento znak totiž východné cirkvi vysvetľujú ako obraz intímneho a láskavého vzťahu Krista a Cirkvi, na ktorom snúbenci dostávajú účasť svojou vierou.
A v tomto vzťahu je poslušnosť Cirkvi (nevesty) radostnou odpoveďou na lásku Krista (ženícha), ktorý za nevestu dáva život. Bez kontextu viery však túto pridanú hodnotu nevidíme a nechápeme v jej hĺbke ani následkoch.
Zmeniť partnera, alebo pohľad?
Aká je teda pridaná hodnota, ktorú manželstvu a manželom ponúka kresťanstvo? V rámci pastoračnej prípravy naň ma snúbenci na záver občas požiadajú, aby som im povedané zhrnul do niekoľkých myšlienok. Čakám len na to. S celou vážnosťou ho vyjadrím vtipným aforizmom z pohľadu muža: „Žena sa zmeniť nedá. Dá sa zmeniť žena. Ale nič sa tým nezmení!“ Samozrejme, slovo žena vzápätí nahrádzam slovom muž, pretože odkaz siaha oveľa hlbšie.
Nielen v manželstvách by sme si ušetrili mnoho problémov a zranení, keby sme prijali fakt, že zmena partnera nebýva vždy riešením problému. Možno niekedy stačí zmeniť pohľad. A najneskôr tu sa prejaví pridaná hodnota sviatostného manželstva. Pretože oči viery nám umožňujú a uľahčujú, aby sme sa na seba dívali pohľadom, akým na seba vzájomne hľadia Kristus a Cirkev. Je to pohľad odpustenia, prijatia a obety.
Od dlhého radu v obchode až po dlhý rad podujatí
Pripomeňme, že iniciatíva Národného týždňa manželstva odštartovala v obchode so stavebným materiálom v rade pri pokladni. Angličan Richard Kane si spomína na zrod idey: „Všímal som si, ako ľudia platili za tienidlá na lampy, tapety, koberce a pomyslel som si: ‚Nie je zaujímavé, koľko času a peňazí míňame na zariaďovanie našich domov a bytov? Ale ako málo venujeme vytváraniu vzťahov, na ktoré vlastne ten byt či dom máme.‘ K tomu sa pridružili spomienky na viacerých kamarátov, ktorých manželstvá sa rozpadli vraj najmä preto, že si prestali rozumieť…“
Myšlienky v dlhom rade pri pokladni sa od roku 1997 opakovane pretavujú do dlhého radu podujatí a kurzov, ktoré chcú upriamiť pozornosť na niečo, čo aktuálne už veľmi nie je v kurze: manželstvo. Termín Národného týždňa manželstva alebo „Marriage-week“ nie je vybraný náhodne, ale viaže sa na sviatok svätého Valentína, ktorý Rímskokatolícka cirkev slávi 14. februára. Jedným z jeho cieľov je tematizovať myšlienku starostlivosti o manželský vzťah aj vo verejnom priestore.
Nielen Kane je totiž presvedčený, že „šťastné manželstvo nie je ako počasie, ktoré nemôžeme ovplyvniť; nie je to osudová vec, ktorá sa nám len tak stane. (…) Preto kvalitu nášho manželstva netreba nechať na náhodu.“ Veľmi ľahko totiž podľahneme ilúzii, že so vstupom do manželstva sa starostlivosť o vzťah skončila, lebo sme dosiahli svoje. Môžeme konečne vypnúť reklamu, veď „produkt“ sa úspešne predal. Začneme sa starať o materiálne zabezpečenie manželstva a rodiny a zamieňame si to s prácou na vzťahu.
