V neďalekej Viedni sa odohral kuriózny príbeh o upratovaní svedomia. Po šesťdesiatich rokoch sa do podzemia Dómu svätého Štefana vrátila ľudská lebka, ktorú si ako mladý turista odniesol nemecký návštevník počas prehliadky katakomb. Teraz na sklonku života ju poslal späť.
Balík bez odosielateľa
Príbeh sa začal celkom nenápadne. U Franza Zehetnera, archivára Dómu svätého Štefana, zrazu ležal veľký previazaný balík bez jasného odosielateľa. „Niečo také sa vám na stole len tak neobjaví,“ spomína Zehetner. Keď balík otvoril, našiel v ňom lebku uloženú v ochrannej vrstve polystyrénu a k nej priložený list. Na prvý pohľad bolo jasné, že nejde o žart.
Čas ho nevie umlčať
V liste anonymný odosielateľ, ktorý sa označil len ako „muž zo severného Nemecka“, napísal, že lebku vzal približne pred šesťdesiatimi rokmi počas turistickej prehliadky katakomb. Ako mladý človek konal z nerozvážnosti, možno z čírej zvedavosti či túžby po suveníre z netradičného miesta. Vtedy si zrejme neuvedomoval, čo jeho čin znamená. „Teraz na konci svojho života si chcem usporiadať veci vo vlastnom svedomí,“ napísal.
Z listu cítiť ľútosť, ale aj úprimnú snahu o nápravu. Nebol v ňom žiadny pokus ospravedlniť sa alebo zľahčiť skutok, len prostá túžba vrátiť to, čo nepatrilo jemu. „Niečo také naozaj nečakáte. Bolo to dojímavé aj prekvapujúce,“ povedal Zehetner pre rakúske médiá.
Viedenské katakomby
Pod Dómom svätého Štefana sa rozprestiera sieť podzemných priestorov, ktoré slúžili ako miesto posledného odpočinku. V 18. storočí, keď sa mestské cintoríny naplnili, tam ukladali pozostatky obyvateľov Viedne. Katakomby dnes obsahujú ostatky približne 11 000 zosnulých – medzi nimi duchovných, veriacich, rehoľníkov a ostatných obyvateľov mesta. Pre návštevníkov sa toto pietne miesto spája s vedomím pominuteľnosti i nádychom nádeje vo vzkriesenie.
Lebku, ktorú muž po desaťročiach vrátil, po odbornom preskúmaní opäť uložili do katakomb. Jej presný pôvod ani identitu zosnulého už nemožno určiť, no symbolický význam jej návratu zostáva jasný – ako povedal dómsky archivár, týmto gestom muž vykonal dvojaký skutok: „Nielenže napravil hriech svojej mladosti, ale zároveň prejavil úctu k mŕtvym.“
Nikdy nie je neskoro
Nemecký kajúcnik sa rozhodol upokojiť hlas svedomia, ktoré sa v ňom ozvalo po rokoch znova. Príbeh tak nie je len kuriozitou, ale obsahuje aj memento: Nie všetky chyby možno zmazať, no každú možno uznať a napraviť spôsobom, ktorý prináša duši pokoj. Aj čin, ktorý sa kedysi zdal nepodstatný, môže v starobe nadobudnúť váhu a otvoriť človeku cestu k vnútornému zmiereniu.
V tichu katakomb, medzi tisíckami dávnych zosnulých, sa jedna lebka vrátila na svoje miesto. A možno práve tam utíchol aj jeden ľudský nepokoj, ktorý trval šesťdesiat rokov.
