Rozlepené topánky, nádherná príroda, únava či ukážkový šprint za lietadlom. Aj to prežili pútnici, ktorí sa v máji tohto roku vybrali na jednu z najslávnejších pútí v Európe k hrobu svätého Jakuba do Santiago de Compostela. So Štandardom sa s odstupom času podelili o svoje dojmy.
Spolu s košickým arcibiskupom Cyrilom Vasiľom kráčali ďalší dvaja gréckokatolícki biskupi – metropolita Jonáš Maxim a pomocný bratislavský biskup vladyka Milan Lach. Skupinu doplnili štyria mladí veriaci: organizátor Juraj Gereg, autor nápadu Richard Kitľan, skautka Veronika Krunková a lekárka Veronika Semaníková.
Spoločne prešli približne 250 kilometrov za dva týždne, kráčajúc južnou – portugalskou cestou z Porta, ktorú rozdelili na priemerné denné úseky dlhé 20 kilometrov. Románske kaplnky pozdĺž cesty, prírodná scenéria, desiatky starých rímskych vojenských ciest a kláštory – to všetko tvorilo materiálny rámec putovania, o ktorom porozprávali nášmu denníku.
„Púť a byť pútnikom znamená konkretizovať a uvedomovať si životný stav každého človeka. Všetci kráčame na našej životnej ceste, prekonávame prekážky, nesieme si svoje bremená, stretávame sa s inými pútnikmi – našimi blížnymi, postupujeme po jednotlivých etapách, upierame svoj zrak k cieľom nášho putovania a nakoniec aj k nášmu poslednému cieľu,“ začal košický arcibiskup vladyka Cyril Vasiľ.
Legenda o svätom Jakubovi
Legenda o svätom Jakubovi sa začína približne v roku 33 po Kristovi, keď sa apoštol Jakub Zebedejov vydal evanjelizovať na územie dnešného Španielska. Po návrate do Jeruzalema bol sťatý Herodesom. Jeho žiaci vzali následne Jakubovo telo na loďku, ktorú podľa legendy viedli anjeli až na územie Španielska do mesta Padrón.
Realistickejšie príbehy vravia, že sa tam s jeho telom doplavili ľudia, a keď miestna panovníčka zistila, že ide o apoštola Jakuba, jeho pozostatky pochovala neďaleko Padrónu.
O niekoľko storočí neskôr, okolo roku 800, mních Pelagius videl nezvyčajne hviezdnu oblohu, ktorá ho doviedla k pozostatkom. Vykopal ich a spolu s miestnym kráľom a biskupom prišli na to, že ide o svätého Jakuba.
Od tej chvíle začali na toto miesto postupne prichádzať pútnici – od kráľov až po zločincov a po čase na mieste postavili katedrálu. Názov Santiago de Compostela je odvodený z kombinácie slov Santiago, čo znamená svätý Jakub a Compostela, čo znamená pole hviezd.
Ako nápad vznikol?
Počas priateľského stretnutia na pive prišiel Richard Kitľan s myšlienkou púte do Santiago de Compostela za kamarátom Jurajom Geregom. „Z nerozvážnosti som mu povedal, že ak on pôjde so mnou na svetové dni mládeže, tak ja ho zoberiem o rok do Santiaga. A na svetové dni išiel,“ usmial sa organizátor púte Juraj. „Vedel som, že vladyka Cyril Vasiľ má sen, že by tam chcel ísť. S nápadom ako správny skaut a arcibiskup ihneď nadšene súhlasil.“
Juraj s Richardom vyrazili o dva dni skôr. „Prvou výzvou bolo meškanie lietadla, kvôli ktorému sme skoro nestihli prestup. Za náš výkonný polkilometrový beh s ťažkými batohmi po letisku by sa nemuseli hanbiť ani profesionálni športovci. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo. Šťastne sme pristáli v Porte, oslávili to pohárom vína a vybrali sa na prvú ubytovňu,“ uviedli kamaráti.
„Luxusné“ ubytovanie
Počas púte do Santiaga sú pre pútnikov k dispozícii ubytovne nazývané albergues, kde sa dá prenocovať vďaka akémusi pasu pútnika [credential, pozn. red.]. Zbierajú v ňom pečiatky z miest, cez ktoré kráčali. Slúži ako dôkaz toho, že púť absolvovali. V albergue sa môžu ubytovať za dobrovoľný príspevok, alebo za poplatok od 5 do 20 eur za noc.
„Luxus však nečakajte, pretože pútnik je vďačný aj za strechu nad hlavou, sprchu a vlastnú posteľ. Tak to bolo aj v našom prípade. Človeka vie znervózniť, ak po celom dni putovania vyčerpaný zistí, že má v izbe spoločnosť v podobe ploštíc,“ zaspomínali mladí putujúci.
Dážď, horúčava, pot a únava
Výzvy na seba nedali dlho čakať a hneď prvý deň putovania ich zastihol intenzívny dážď. Dodržiavali však klasický pútnický program v podobe kráčania, teplej kávy, ubytovania sa a odslúženia svätej liturgie v krásnom starobylom chráme. Nasledoval spánok a ráno odznova. Skupinku čakali aj prevýšenia, ale napriek vyčerpaniu im ten výhľad stál zato.
Asi najväčšia kríza nastala po prekročení hraníc. „Mali sme prejsť 33 kilometrov. Vyrážali sme skoro ráno a snažili sa udržať si čo najrýchlejšie tempo. Ale horúčava nás prinútila spraviť si dvojhodinovú siestu na 20. kilometri. Veľmi sa nám nechcelo ísť ďalej, ale zvládli sme to,“ opísali náročný deň.
Hoci bolo neskoro večer i tak v cieli zamierili rovno do chrámu, kde zložili batohy a odslúžili svätú liturgiu. „V takýchto chvíľach som mal slzy v očiach. O to viac, ak napriek únave, potu a bolesti smerovali naše kroky najprv ku Kristovi,“ povedal dojato Juraj.
Podľa účastníkov bola púť príliš krátka na vytvorenie ponorkového efektu, teda fenoménu, keď vám v dôsledku únavy či monotónnosti lezie na nervy už aj váš najlepší priateľ. „Naša skupinka bola zbierkou rôznych vekových i profesijných kategórií, že sme sa mohli neustále striedať a obmieňať pri spoločnom kráčaní, debatovaní, alebo aj mlčaní jeden po boku druhého,“ uviedli.
Počúvať oceán a v západe Slnka spievať žalmy
V posledných dňoch putovania odbočili pútnici na cestu, ktorá viedla popri nádhernom pobreží. Z prístavného mesta Vilanova de Arousa sa na chvíľu plavili loďou za sprievodu delfínov po rovnakej trase, ktorou podľa legendy doviezli ostatky sv. Jakuba do Španielska. „Jedným z najsilnejších momentov púte bolo v prístave sedieť na kameni, sledovať západ slnka, počúvať oceán a do toho spievať žalmy,“ vyhlásili.
„Poslednú noc sme strávili sedem kilometrov od Santiaga. Okrem radosti sme si niesli pocit akejsi nostalgie, že sa naše dobrodružstvo už za chvíľu skončí. Finálne náročné kilometre ubiehali pomalšie, ale napriek tomu sme 29. mája v dopoludňajších hodinách dokráčali do Santiaga. Hoci nás neprivítali žiadny anjeli ani nebeské zbory, cítili sme pokoj. Vedeli sme, že to podstatné sa už stalo počas cesty.“
Nasledovali formality. Pútnici dostali certifikát, spravili fotky a vošli do samotnej katedrály, kde pred Kristom a hrobom apoštola pokľakli a odovzdali všetky úmysly a trápenia, ktoré si počas cesty niesli.
Unavený, ale občerstvený
„Popri duchovných aspektoch som dúfal, že putovanie mi pomôže zhodiť nejaké nadbytočné kilo. Napriek očakávaniu sa v tejto oblasti nič nezmenilo,“ zasmial sa vladyka Cyril. „Pozitívne som si utvrdil sebavedomie, že ešte nepatrím celkom do starého železa a že po fyzickej stránke som to zvládol – s patričným fučaním, dychčaním a potením sa.“
„Ale aby som bol konkrétny, vrátil som sa s príjemným pocitom zadosťučinenia zo splnenia si dlhoročnej túžby, unavený fyzicky, ale duchovne občerstvený a pripravený na ďalšiu prácu,“ dodal arcibiskup.
Prvé dni putovania prežili v Portugalsku. Miestne chrámy, ale aj architektúra pripomínala vladykovi prostredie v Kérale, kde je pápežským delegátom pre sýrsko-malabarskú cirkev.
„Obetoval som svoju púť za problémy miestnej komunity v eparchii Ernakulam-Angamaly, keďže tieto problémy, žiaľ, pretrvávajú a stupňujú sa. Dokonca aj počas púte som mal na túto tému niekoľko telefonátov s hlavou tejto východnej cirkvi, vrchným arcibiskupom Mons. Thattilom.“
„Principiálne som sa teda počas púte modlil za situáciu v sýrsko-malabarskej cirkvi. Často som sa však v myšlienkach vracal z Indie domov. Nemohol som nemyslieť na potreby našej gréckokatolíckej cirkvi a mojej konkrétnej misie v nej.“
Vladykova rozpadnutá topánka
Pútnici majú zväčša predštartovné obavy – z pľuzgierov a otlakov, zo slabej kondičky, či nejakých zdravotných ťažkostí, ktoré môžu človeka prekvapiť a skomplikovať putovanie.
„Na taký tretí až štvrtý deň si telo jednoducho zvyklo a zmierilo sa s tým, že ďalšie dni bude pracovať v ‚pútnickom móde‘ a prestalo protestovať. A podošvu na turistických topánkach, ktorá v polovičke trasy ‚odišla‘, sa mi nakoniec podarilo improvizovane prilepiť a došla až do Košíc, takže pohoda,“ zaspomínal košický eparcha.
„Napriek predpokladaným očakávaniam tu teda nevznikli krízové situácie, napätia, či konflikty – ak nepočítam jeden prípad rozdielnych predstáv o večernom jedálničku,“ prezradil s úsmevom vladyka Cyril.
„Duchovenstvo s gastronomickými skúsenosťami zo štúdií v Taliansku malo chuť na miestne špeciality z morských plodov, mladí boli za hamburger a zemiakové hranolky. Ale to asi nie je taká dramatická situácia, aby sa stala témou pre celoštátny denník,“ zasmial sa arcibiskup.
Cieľom pútnikov nebolo robiť extrémny turizmus, ale vychutnať si skutočnú púť, modliť sa a prejsť po trasách, kde sa tvorila duchovná tvár a jednota Európy. „Mladí spolupútnici ma povzbudili svojou túžbou po liturgickej modlitbe a po slávení východnej liturgie,“ dodal vladyka s tým, že boli dokonca ochotní zväčšiť obsah svojich batohov aj o ich biskupské liturgické rúcha a ostatné liturgické príslušenstvo.
„Skutočne sme kráčali v zhode a striedali sme chvíle veselých i vážnych rozhovorov, modlitby osobnej i spoločnej, vtipkovania i ticha, keď bol každý pohrúžený sám do seba a v monotónnosti krokov bol so svojím batohom sám pred Bohom.“
Spomaľ, dýchaj, kráčaj, rozprávaj sa a nájdi si čas
Podľa vladyku Cyrila je rozmach individuálnych pútí do Santiaga za uplynulé desaťročia zaujímavým fenoménom. „Možno si mnohí myslia, že hľadajú samých seba, ale v skutočnosti hľadajú toho, na ktorého obraz a podobu sme stvorení, aby s ním a v ňom našli zmysel pre samých seba,“ povedal.
Po krátkom zamyslení pokračoval v myšlienke dobre prežitej púte, ktorá je podľa neho istým druhom duchovného labužníctva. „Spomaľ, dýchaj, kráčaj, rozprávaj sa s človekom po tvojom boku, nájdi si čas pre seba a pre Boha, teš sa z prírody, obdivuj panorámu, poteš sa z umenia, ktoré nám v chrámoch zanechali generácie predkov.“ Toto sú jeho slová pre tých, ktorí ešte váhajú vydať sa na púť.
Púť do Santiago de Compostela nie je len o fyzickom výkone, ale aj duchovnom zážitku. Biskup Milan Lach priznal, že aj napriek tomu, že pre zdravotné problémy nemohol kráčať so skupinou, prežil silný duchovný zážitok.
„Najväčšou výzvou bolo putovať nezvyčajným spôsobom – autobusom, vlakom či taxíkom, teda nie klasicky peši s ostatnými. S nimi som bol len ráno a v podvečer. Najviac na mňa pôsobili sväté spovede pútnikov, ktorí ma požiadali, aby som ich vyspovedal. Môžem povedať, že som bol takýmto spôsobom účastný na duchovnej púti tých, ktorí smerovali so svojimi úmyslami do Compostely,“ povedal biskup Lach.
Z tohto miesta odídete navždy zmenený
Počas púte do Santiago de Compostela sa ocitnete v úplne inom svete – svete malom, veľmi jednoduchom, no v niečom veľmi krásnom. Nečakajte nejaké nadprirodzené zážitky, aj keď finálny okamih v katedrále po všetkých tých kilometroch, bolestiach, keď pútnik unavený padá pred Krista a hrob apoštola Jakuba so všetkým, čo si niesol, svojím spôsobom nadprirodzený je.
A pamätajte: Neputujete len kvôli sebe. Ak sa odtiaľ nevrátite aspoň o trochu lepší, možno ste tam boli zbytočne. Hoci vo vašom živote nenastane hneď viditeľný zázrak, isté je, že z tohto miesta odídete navždy zmenený.
autor: Lucia Počiatková
Text bol pôvodne publikovaný na webe časopisu Štandard. Vychádza so súhlasom šéfredaktora.
