Na juhu Egypta v nehostinnej púšti len pár kilometrov od dnešného Luxoru sa okolo roku 292 narodil chlapec, ktorému rodičia dali meno Pachomius, čo v preklade znamená sokol. Vyrastal v pohanskej rodine netušiac, že raz rozhýbe lavínu duchovného hnutia, ktoré pretrvá stáročia. Gréckokatolícka cirkev si ho pripomína 15. mája.
Keď mal Pachomius 20 rokov, dal sa naverbovať do rímskych cisárskych légií. Boja sa nikdy nedočkal, zato v Tébach spoznal miestnych kresťanov, ktorí každé ráno nosili regrútom jedlo a vodu. Ich láskavosť ho premohla viac ako akákoľvek zbraň. Zaumienil si, že zistí, čo týchto ľudí ženie k takému milosrdenstvu.
Po prepustení z armády odišiel do Šenesetu (gr. Chenoboskion, dnes egyptská dedina al-Qasr wa as-Sayyad) a v roku 314 prijal krst. Túžil po úplnej oddanosti, a tak vyhľadal slávneho pustovníka Palemona. Sedem rokov ho nasledoval v modlitbe, prísnych pôstoch a nočných bdeniach s rukami rozopätými v tvare kríža.
Okolo roku 318 sa Pachomius usadil v opustenej dedinke Tabennesi pri Níle. V tichej modlitbe počul hlas: „Pachomius, tu postav dom a príde množstvo bratov.“ Za pomoci Palemona postavil prvú drevenú celu. Čoskoro prišiel jeho brat Ján a o pár mesiacov stovka mužov. Tak vznikol prvý cenobitský monastier v dejinách, monastier, kde mnísi žili v spoločenstve, nie ako pustovníci.
Pachomius napísal pravidlá pre spoločný majetok, rytmus práce a liturgie, poslušnosť predstavenému, pričom ponechal osobnú slobodu v tom, koľko pôstu či ticha zvládne každý brat. Učieval ich: „Nebojte sa, že prídete o zásluhy. Boh je bohatý a má nevyčerpateľnú pokladnicu svätosti.“ Pri jedle dostával každý rovnaké porcie, silnejší pracovali tvrdšie, aby slabší mohli viac rozjímať.
Pachomius nikdy nebol kňazom. Atanáz Alexandrijský mu chcel udeliť vysviacku, on sa však skryl v trstine pri Níle. Autoritu si získal svätosťou a múdrosťou: keďže mnohí pustovníci pre extrémy v askéze ochoreli alebo zomreli, Pachomius pochopil, že cesta k Bohu má byť liečivá, nie smrteľná. Pomohol mníchom nájsť rovnováhu medzi pôstom a jedlom, osamelosťou a bratskou debatou, mlčaním a spevom žalmov.
Prichádzal k nemu aj svätý Bazil, ktorý neskôr preniesol jeho ideu do Kapadócie, i svätý Benedikt, ktorý ju okorenenú latinskou disciplínou daroval Západu. Keď sa Pachomius v roku 348 nakazil morom, zavolal bratov a požiadal ich, aby nikomu nezávideli svätosť, „lebo Boh má miesto pre všetkých“. Zomrel 9. mája 348. V tom čase už stálo pri Níle 11 mužských a 2 ženské monastiere s približne 7 000 rehoľníkmi.
Bez Pachomiovej odvahy spojiť samotárov do bratstiev by púštne chýry zostali len ojedinelými legendami. V dobách, keď sa nám zdá, že individualizmus je jedinou cestou, hovorí Pachomius aj dnešným kresťanom: svätosť potrebuje spoločenstvo a spoločenstvo potrebuje pravidlo lásky, kde je najväčší ten, kto slúži.
