Gregor Dekapolita, známy ako „Nový divotvorca“, ktorého si Gréckokatolícka cirkev pripomína 20. novembra, bol významný byzantský mních, podporovateľ úcty obrazov a divotvorný svätec 9. storočia. Jeho meno pochádza gréčtiny a znamená ostražitý.
Narodil sa rodičom Sergiosovi a Márii v meste Irenopolis v izaurijskom Dekapolise (dnes Aşaği Īrnebol v Turecku) niekedy medzi rokmi 780 – 790. Mal aspoň jedného brata, ktorého meno nie je známe, a jeho príbuzným bol neskorší konštantínopolský patriarcha zo začiatku 10. storočia Euthymius I. (907 – 912).
Keď sa rodičia rozhodli Gregora oženiť, ušiel z domu a ukryl sa v horách. Tu stretol biskupa svojho rodného mesta, ktorý bol vyhnaný pre svoj odpor k obrazoborectvu. Po jeho požehnaní sa Gregor rozhodol vstúpiť do monastiera, v ktorom už žil jeho brat.
Gregorov odpor voči obrazoboreckým názorom predstaveného kláštora však spôsobil, že musel toto spoločenstvo opustiť. Presunul sa do kláštora svojho uja Simeona, kde zotrval 14 rokov a zdokonaľoval sa v duchovnom živote. Počas tejto doby získal dary proroctva a zázrakov.
Okolo roku 832 sa Gregor, vedený vnútorným Božím hlasom, vydal na rozsiahle putovanie po byzantskom svete. Navštívil Efez, Prokonnesos, Solún, Korint, Rím, Neapol, Syrakúzy a mnohé ďalšie mestá. Na svojich cestách posilňoval veriacich, ktorí trpeli prenasledovaním zo strany obrazoborcov, v správnej úcte k svätým ikonám.
V Solúne stretol Jozefa Hymnografa (asi 816 – 886), ktorý sa stal jeho žiakom. Neskôr ho poslal do Ríma, aby hľadal podporu u pápeža Gregora IV. (827 – 844) v boji proti obrazoborcom.
Gregorov život bol naplnený zázrakmi. Podľa životopisu, ktorý napísal Ignác Diakon (asi 775 – 848), uzdravoval, prorokoval a raz dokonca zažil mystickú víziu „Táborského svetla“. Zachoval sa aj jeho vlastný spis, ktorý opisuje obrátenie jedného moslima na kresťanskú vieru.
Spomenutý Gregorov životopis je nielen svedectvom o jeho svätosti, ale aj zdrojom informácií o náboženskom a spoločenskom živote vtedajšej Byzancie a pripomienkou významu úcty k svätým ikonám, ktoré sa v období obrazoborectva stali predmetom vášnivých diskusií a krvavých sporov.
Posledné roky Gregorovho života boli poznačené chorobou, najprv epilepsiou a potom hydropsiou. Zomrel v Konštantínopole 20. novembra 842, štyri mesiace pred obnovením úcty obrazov.
V roku 850 boli jeho telesné pozostatky prenesené do kláštora založeného Jozefom Hymnografom pri hrobe svätého Jána Zlatoústeho v konštantínopolskom Chráme svätých apoštolov.
Po dobytí Konštantínopolu Turkami v roku 1453 kúpil relikvie svätého Gregora Dekapolitu za značnú sumu bán Barbu I. Craiovescu (1450 – 1525) z Olténie, ktorý ich v roku 1497 previezol do Valašska a umiestnil v Chráme zosnutia Presvätej Bohorodičky v kláštore Bistrita, ktorý založil s manželkou.
