Gotický sloh vládol na našom území viac ako štvrť tisícročia, a tak je pochopiteľné, že po sebe zanechal množstvo pamiatok. Asi najvýznamnejšie sú zastúpené sakrálne objekty a ich výzdoba a zariadenie. Nasledujúce storočia sa na týchto pamiatkach často výrazne podpísali a niekedy aj zmenili ich podobu na nepoznanie. Ich stredoveký pôvod skrývajú novšie fasády, zväčšené okná či štuková výzdoba. Nejeden návštevník potom s prekvapením reaguje na dosiaľ zachované gotické prvky, niekedy aj v značnom rozsahu. Priblížime si tri takéto príklady „utajenej gotiky“.
Najstaršia kaplnka Bratislavy
Kaplnku svätej Kataríny z prvej štvrtiny 14. storočia nájdeme na Michalskej ulici v samom historickom centre Bratislavy. Väčšina turistov ju pri prechádzke starým mestom zrejme minie bez povšimnutia, hoci ide o jeden z najstarších stojacich sakrálnych objektov hlavného mesta a jeho vôbec najstaršiu kaplnku.
Niet sa im však veľmi čo čudovať. Stredoveký pôvod je smerom do ulice veľmi dôkladne zamaskovaný a skôr splýva s novšou okolitou zástavbou. Dnes svetlozelená fasáda neveľkého objektu s tmavozelenými dverami je výsledkom rozsiahlej prestavby v 40. rokoch 19. storočia. Vtedy vzniklo nové západné priečelie v neskoroklasicistickom štýle. Jeho autorom bol architekt Ignác Feigler st. a práce dokončil jeho syn.
Vtedy už mala kaplnka za sebou bohatú, viac ako 500-ročnú históriu. Postavili ju ako jednolodie s trojbokým záverom v rámci hospodárskeho dvora cistercitov z rakúskeho Heiligenkreuzu. Tí parcelu v Bratislave kúpili v roku 1307 od ostrihomského a bratislavského kanonika Petra. Stavebníkom kaplnky bol brat František z Columby, ktorý ju podľa listiny z roku 1311 daroval kláštoru. Nie je úplne jasné, či v uvedenom roku bola kaplnka už dokončená, keďže k jej vysväteniu došlo až v roku 1325.
V roku 1676 získali kaplnku kapucíni, ktorí sa pustili do barokovej prestavby. Dotkla sa aj západného priečelia, kde prerazili nad vstupom dodnes zachované vysoké okno s polkruhovým záklenkom a po stranách vstupu dve oválne okná. V 19. storočí potom nasledovala už spomínaná prestavba Feiglerovcov.
Dnešnú podobu dala kaplnke pamiatková obnova v rokoch 2003 – 2007, ktorej cieľom bolo v čo najväčšej miere vrátiť interiéru stavby jeho stredovekú podobu. Tá sa, našťastie, zachovala v neočakávane veľkom rozsahu. Celý priestor je zaklenutý pôvodnými rebrovými klenbami so zdobenými svorníkmi a do pôvodného stavu boli upravené okná presbytéria s kamennými kružbami. Na severnej strane presbytéria bolo odkryté aj pôvodné pastofórium. Za túto obnovu získala kaplnka ocenenie Fénix ako Kultúrna pamiatka roku 2007. Je len škoda, že je verejnosti prístupná v obmedzenom rozsahu.
Koncentrovaná gotika
Rímskokatolícky Kostol zvestovania Panne Márii v dedinke Chyžné neďaleko Jelšavy stojí tak trocha v tieni väčšieho evanjelického chrámu. Neveľká stavba takmer zaniká v okolitej zástavbe, od ktorej ju oddeľuje ohradný múr. Väčšiu pozornosť návštevníka pritiahne na inak nenápadnom objekte len šindľová strecha a neďaleko stojaca drevená zvonica. Až bližší pohľad na kostolík prezradí jeho ešte gotický pôvod z druhej polovice 13. storočia doložený portálom a dvoma oknami. Aj tak však len málo naznačuje, že vnútri sa skrýva jeden z najkrajších a najautentickejších stredovekých interiérov na Slovensku.
Kostol postavili na miernej vyvýšenine nad potokom ako jednoduchú ranogotickú stavbu s pozdĺžnou loďou a kvadratickým presbytériom zaklenutým jedným poľom krížovej klenby.
Niekedy v poslednej tretine 14. storočia bol interiér vyzdobený hodnotnými freskami, ktorých autorom je jeden z pomocníkov Majstra ochtinského presbytéria. Objednal si to vtedajší majiteľ jelšavského panstva Leustach z Jelšavy, jeden z najmocnejších a najbohatších mužov Uhorska tých čias, ktorý bol županom viacerých žúp a stal sa dokonca aj druhým mužom kráľovstva – palatínom.
Na začiatku 16. storočia už Jelšavu a okolie vrátane Chyžného vlastnil ďalší významný a bohatý rod – Zápoľskí. Vďaka nim sa do kostolíka dostal vyrezávaný krídlový oltár, ktorý vytvorili v dielni Majstra Pavla z Levoče.
Vďaka týmto bohatým patrónom i priaznivým okolnostiam v nasledujúcich storočiach sa nám tu zachovala výnimočne koncentrovaná ukážka gotického sakrálneho umenia a staviteľstva. V malom priestore presbytéria môže návštevník obdivovať typickú krížovú rebrovú klenbu z 13. storočia, nástenné maľby zo 14. storočia a vzácny neskorogotický oltár.
Gotické fresky pokrývajú celé steny a klenbu presbytéria. Nájdeme tu výjavy, ako sú Zvestovanie Panne Márii, Narodenie Ježiša a Klaňanie sa troch kráľov. Na stenách sú namaľované okrem iného postavy apoštolov, svätej Heleny, svätej Kataríny a svätej Barbory, Krista Trpiteľa i Krista v mandorle. Maľby sú na Slovensku navyše unikátne dekoratívnymi kruhovými medailónmi s mužskými hlavami.
Dominantným prvkom svätyne je už vyše pol tisícročia spomínaný oltár z roku 1508 z dielne Majstra Pavla z Levoče, ktorému sú priamo pripisované plastiky Panny Márie i anjela v centrálnej časti. Na krídlach oltára sú namaľované výjavy zo života Panny Márie, ktoré dopĺňa svätý Juraj zabíjajúci draka.
Kostolík je prístupný turistom ako súčasť jelšavského okruhu známej Gotickej cesty.
Gotické trojlodie inkognito
Len pamätná tabuľa so starobylým latinským nápisom nad západným vstupom do Kostola Najsvätejšej Trojice nenápadne naznačuje, že farský chrám v Solivare, dnes mestskej časti Prešova, by mohol byť starší, než sa na prvý pohľad javí. A on naozaj už má za sebou viac ako 600 rokov, hoci baroková prestavba v druhej polovici 18. storočia v exteriéri zmazala jeho neskorogotickú podobu.
Veľkoryso riešené trojlodie dal postaviť na mieste staršieho chrámu magister Šimon z miestneho rodu Šóšovcov podľa letopočtu na spomenutej tabuli v roku 1413. Má pseudohalovú koncepciu a klenby štýlovo odkazujú na prácu staviteľskej dielne pôsobiacej v tom čase v Košiciach.
Kostol bol súčasťou františkánskeho (observantského) kláštora a pôvodne bol zasvätený Panne Márii. Kláštorné budovy sa podľa všetkého napájali na chrám zo severu, čoho dôkazom môže byť zamurovaný vstup na tejto strane kostola. Kláštor zanikol zrejme niekedy v búrlivom 16. storočí poznačenom reformáciou a vojnami.
Nová etapa v dejinách chrámu sa začala v polovici 18. storočia, keď sa stal farským kostolom miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Pri tejto príležitosti sa realizovala významná baroková prestavba datovaná do roku 1757. Pred západné priečelie lode bola postavená veža a zo severnej strany sakristia. Zbarokizovaný bol aj celý exteriér stavby. V súvislosti s touto významnou zmenou bolo vtedy pôvodné zasvätenie Panne Márii nahradené súčasným patrocíniom.
Nejeden návštevník sa preto po vstupe do kostola neubráni ohromeniu z vysokých, monumentálnych klenieb podopieraných štyrmi piliermi. Z gotického obdobia sa totiž autenticky zachovala celá loď zaklenutá na trojlodie krížovými rebrovými klenbami, ktoré dosadajú na ihlancové konzoly doplnenými štítmi. Až podrobnejší výskum môže dať odpoveď na otázku, nakoľko má stredoveký pôvod aj polygonálne presbytérium, ktorého vznik niektorí odborníci datujú až do obdobia veľkej prestavby v 18. storočí. V interiéri sa zachovala aj neskorogotická kamenná krstiteľnica. Zaujímavým prvkom v lodi sú tiež protiľahlé niky v tvare oslieho chrbta.
Kostol naďalej slúži veriacim miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a predstavuje jednu z najhodnotnejších stredovekých pamiatok Prešova.
